19. Dva svety

Dorota kráčala po piesočnatej pláži, jej nohy sa zabárali do jemného piesku, ktorý bol ešte mokrý od búrky. Každý krok bol opatrný, akoby sa bála, že pevná zem, ktorú tak dlho hľadala, zrazu zmizne. Slnko sa odrážalo od hladiny mora a vrhalo jemné odlesky na jej unavenú tvár. Na jej perách sa miešal slaný morský vzduch s chuťou sĺz, ktoré jej stále stekali po lícach.Pozrela na vysoké palmy, ktoré lemovali okraj ostrova. Ich kmeňové línie sa zdali neotrasiteľné, silné, no zároveň jemne kývali v rytme vánku. Na ich vrcholkoch viseli veľké zelené kokosy, ktoré akoby váhali, či zostanú na svojom mieste, alebo spadnú na piesok. Dorota však neurobila ani krok bližšie.Zem pod jej nohami bola bezpečná, ale hustý les, ktorý sa rozprestieral pred ňou, bol niečím neznámym, nepredvídateľným. Stála na rozhraní dvoch svetov – otvoreného oceánu za ňou a tajuplnej divočiny pred ňou. Jej srdce sa rozbúchalo rýchlejšie, keď si predstavila, čo by ju mohlo čakať tam, medzi stromami. Divé zvieratá, neznáme rastliny, dokonca aj samotná tma lesa ju desila. Čo ak tam vojde a už sa nikdy nevráti?"Marek by to zvládol," zamrmlala potichu. Slová jej unikli skôr, než ich stihla zadržať. Pri zmienke jeho meno ju zovrela vlna smútku. Obraz jeho tváre – mokrej, vydesenej, no stále odhodlanej – jej opäť prebehol mysľou. Videla jeho pohľad, ako ho unášala búrka. Ten pohľad bol plný bolesti a nevyhnutnosti. Vedela, že urobil všetko, aby ju ochránil, a ona mu teraz nevedela splatiť tú istú láskavosť.Dorota zavrela oči a nadýchla sa. Vzduch bol ťažký, nasiaknutý vlhkosťou po nedávnej búrke. Chcela urobiť krok dopredu, ale jej nohy zostávali nehybné. "Si tu sama," pripomenula si. Slová jej rezonovali v hlave ako ozvena. Sama. Tá myšlienka bola chladná, ťaživá, no zároveň nepríjemne pravdivá. Prehltla strach a pomaly urobila krok do lesa.S každým krokom sa pred ňou otváral nový svet. Zem bola mäkšia, pokrytá hustým lístím, ktoré tlmilo zvuk jej pohybov. Vôňa soli sa postupne vytratila a nahradila ju aróma vlhkej pôdy, hnilých listov a sladkastého neznámeho. Slnečné lúče len ťažko prenikali cez hustý lem palmových listov, takže les vyzeral, akoby bol naplnený tajomstvom. Dorota kráčala pomaly, jej oči bedlivo sledovali každý pohyb.Po niekoľkých minútach narazila na malú cestičku, ktorú vytvorila voda stekajúca zo skál po búrke. Cesta sa vinula hlbšie do lesa, až narazila na skalnatú stenu, ktorá sa týčila do výšky. Vyzerala mohutne, neprekonateľne, akoby bola hranicou sveta. Z tejto skaly však stekal tenký prúd vody, ktorý trblietal na svetle ako strieborná niť.Dorota pri pohľade na vodu pocítila čosi zvláštne. Bola to obyčajná voda, ale pre ňu znamenala všetko. Jej suché pery a vyprahnuté hrdlo ju prosili, aby sa priblížila. Urobila niekoľko krokov k skale a kľakla si do mokrej trávy. Jemne priložila dlane k prúdu vody a nechala ho stekať medzi prstami. Jeho chlad ju okamžite osviežil. Nabrala vodu do dlaní a pomaly sa napila. Chuť bola čistá, svieža, ako nič, čo za posledné dni zažila. Slzy jej opäť začali stekať po lícach.Zovrela ruky, v ktorých stále držala vodu. "Marek…" zašepkala. "Keby si tu bol…" Jej hlas sa zlomil. Myšlienka, že by mohla zdieľať túto vodu s Marekom, ju pohltila. Predstavila si, ako by mu podala túto vodu, ako by sa smial ich spoločnému šťastiu, že našli zdroj života. Predstavila si jeho vďačný pohľad a jeho ruky, ktoré by jemne objali jej vlastné. Ale táto predstava bola len ilúziou."Prečo si odišiel?" spýtala sa ticho. Hlas jej vibroval bolesťou. Slzy jej tiekli po tvári v prúdoch, rovnako nepretržite ako voda zo skaly. "Ja som ťa nemohla zachrániť. Nemohla som..." Slová sa jej zadrhli v hrdle, ale jej myšlienky neprestávali kričať. Pripadala si, akoby ju zožieral vnútorný oheň viny a smútku.Dorota si oprela hlavu o skalu a nechala slzy tiecť. Chlad vody sa miešal s jej horúcimi slzami, a na chvíľu mala pocit, že všetka bolesť, ktorú nosila, sa stáva súčasťou tejto zeme, tohto ostrova. Ale nezmizla. Bola stále s ňou, rovnako živá ako predtým.Keď sa jej slzy konečne začali pomaly utišovať, zdvihla hlavu a pozrela na prúd vody. "Možno to nie je koniec," povedala si ticho. Jej hlas bol unavený, ale zároveň pevnejší. Utrela si tvár, hoci slzy a vlhkosť vody ju stále obklopovali. Cítila, že tento okamih – hoci bol naplnený bolesťou – bol aj momentom uzdravenia. Nebol to koniec, ale možno začiatok niečoho nového.Dorota sa postavila, jej nohy boli stále slabé, ale pevnejšie ako predtým. Pohľadom prešla po okolí. Skala, voda, hustý les – všetko sa jej zdalo menej hrozivé. Bola unavená, ale rozhodla sa, že toto miesto bude jej prvým útočiskom. Voda jej dávala život a pripomínala jej, že musí bojovať. Pre Mareka. Pre seba.Otočila sa k skale a poďakovala jej v duchu, akoby bola živou bytosťou, ktorá jej pomohla nájsť silu. Potom sa pomaly vydala späť k pláži, jej myšlienky už neboli také ťaživé. Bola sama, ale stále tu bola nádej.

- JK -