188. Starec a Dorota

Vor sa ešte kýval po náraze, keď Dorota lapala po dychu. Voda jej zmáčala tvár, oči otvorené, telo od bolesti napnuté ako struna. Snažila sa postaviť, ale skôr než stihla chytiť veslo alebo čo i len zistiť, čo sa deje, tma padla pred jej oči – doslova.Pádlo starca zasvišťalo vzduchom.Rana dopadla zozadu, presne na temeno. Veslo – staré, ťažké, vyrezávané – ju trafilo s takou silou, až sa jej telo zlomilo v páse a padlo ako bábka. Nezostala po nej žiadna obrana. Len ticho. A krv, ktorá sa rozprskla po hrane voru.Dorota sa zvalila cez bok, prevrátila sa do vody. Na sekundu sa jej telo zmietalo pod hladinou – šaty a plášť z listov sa napili oceánu, ťažké a bezvládne ju ťahali ku dnu. Bublinky unikli spomedzi pier. Vlasy ako tmavé chápadlá. Oči zatvorené. Telo nehybné.Starec sa zohol. Bez náhlenia, bez námahy. Nahol sa cez bok svojho člnu, ako keby lovil rybu. Ruky mu vkĺzli pod hladinu a za líniu času vytiahol Dorotu späť na povrch. Vyvliekol ju z vody ako nič – ako ulovenú korisť. Telo prehodil do člnu. Bez slova. Bez emócie. Bez výčitiek. Len úmysel. Zrejmý, zlovestný.A potom – začal veslovať. Silne. Prudko. Ramená sa mu hýbali v pravidelnom rytme ako stroj. Hlavu mal zvesenú, no oči horeli. Začal sa vzďaľovať. Späť. Do otvoreného oceánu. S telom ženy, ktoré ešte pred chvíľou zápasilo o návrat.Marek videl všetko.Stál na okraji skalného výbežku, tvár prekrútená hrôzou, hnevom, zúfalstvom. Ruky sa mu triasli. Oči mu horeli. Piko krúžil nad ním, kričal ako siréna, no Marek to už ani nevnímal. Telo sa mu pohlo samé. Nohy sa rozbehli. Cez korene. Cez skaly. Cez džungľu.Zúfalý beh. Nezastavoval."Musím ťa dostať späť, musíš dýchať, ešte si mi nič nepovedala, čo máme robiť, ako... žiť!" kričala mu myseľ.Bežal ako vlk, čo zacítil vôňu krvi svojej svorky. Bežal cez husté húštiny, cez prastaré korene, ktoré mu trhali lýtka, cez bahno, ktoré mu siahalo po členky. Všetko pálilo, všetko bolelo. Ale on neprestal. Vedel, že starec nebude mieriť ďaleko – len na opačnú stranu ostrova. Tam, kde sa už raz stratili za výbežkom. Kam zmizol.Tam sa vráti. A on tam bude.Driapal sa hore kopcom. Klátil sa do strán. Padol raz. Dvakrát. No vždy vstal. Pot mu tiekol do očí, na rukách krv, ale Marek bol už len jednou emóciou. Zúrivosť. A láska. A hnev. A túžba zachrániť ju. Počul len údery vlastného srdca a v hlave jedinú myšlienku:"Zabijem ho. Ak jej ublíži, zabijem ho."Keď sa dostal na druhú stranu ostrova, slnko už bolo nižšie, no ešte nezapadalo. Došprintoval na útes a zastal. Dychtivo sa rozhliadal.Nič."Nie... nie... nie..." šepkal, oči prehľadávali horizont, pláž, vodu.A potom – tam bol. Ďalší výbežok, ešte ďalej. Za ním sa práve ponárala silueta člnu. Slabá, ale zreteľná. Plachta sa mihla na hladine. Veslá hýbali hladinu."Dorota!!!" zreval tak silno, že ho bolelo hrdlo. Ale vedel, že ho nemôže počuť. Z tej vzdialenosti nie.Zúfalo sa obzeral okolo seba. Nič. Iba stromy, piesok, kamene. Žiadny čln, žiadny vor. Len ten svoj. A ten... je na opačnej strane ostrova. Príliš ďaleko. Nestihne to.Ale Marek sa nevzdal.Rozbehol sa späť k útesu. Nohami kopal do piesku, pot sa mu lial z čela, ale myseľ bola jasná. Vedel, čo musí urobiť. Ísť cez ostrov, pre svoj vor, pre zbraň, pre nádej. Ale ešte predtým... sa naposledy pozrel na vodu.Na hladine sa objavila ruka.Dorotina.Krátky pohyb. Záškub.Marek zalapal po dychu. Žije!Starec sa po nej sklonil. Zakryl ju prikrývkou z listov. Ale žije!To stačilo.Marek sa obrátil a zareval, nie zúfalo, ale ako bojovník, ktorému niekto vzal všetko."Vydrž, Dorota. PRÍDEM PO TEBA!!!"A rozbehol sa.Presne tam, kam musel.Cez celý ostrov.Za zbraňou. Za plánom. Za ňou.A krv v ňom vravela:Už nikdy si ju nenechám vziať.

- JK -