187. Dobehnutie pri plavbe

Marek vyrazil z pláže ako vystrelený šíp. Ešte mu pulzovala krv v spánkoch, nohy sa mu podlamovali od vyčerpania, no telo už patrilo inštinktu. Bežal. Srdce mu udieralo do hrude ako kladivo. Každý krok bol volaním. Každý nádych snahou získať späť to, čo sa práve stratilo.Musel vedieť.Vyhliadková skala nebola ďaleko, ale po tom, čo prežil vo vode, to bola výzva. Šplhal cez korene, predieral sa kríkmi, liany mu šľahali do tváre, ale on nepociťoval bolesť. Iba ticho, ktoré v ňom rástlo s každým metrom. Ticho bez nej.Až keď sa vyštveral na vrchol skaly, keď sa postavil nad celý ostrov, jeho oči sa zúžili, zreničky sa rozšírili... a takmer prestal dýchať.Tam dole, neďaleko výbežku, sa po vode pomaly pohyboval vor.Dorota. Bola to ona. Jej postava, ramená napnuté od záberov, vlasy rozviate. Smerovala späť. K nemu. K domovu. K Marekovi.Marek sa nadýchol, chcel zvolať jej meno, ale v tom okamihu sa mu krv zrazila v žilách.Zo strany oceánu sa rýchlo približovala loď.Nie ako čln bežného turistu. Nie ako improvizované plavidlo. Bol to on. Starý muž. Jeho ramená sa pohybovali ako stroje, vesloval oboma rukami súčasne, presne, rýchlo. Čln sa doslova šmýkal po hladine. Smeroval priamo k nej."DOROTA!!!" zreval Marek, až mu preskočil hlas. "DOROTA, POZOR!!!"Znova. Znova.Ale nič. Vzdialenosť a hukot vetra jeho slová pohltili. Dorota ho nepočula.Marek sa rozbehol dolu. Po šmykľavých kameňoch, cez lišajníky a výmole. Skákal cez balvany, takmer padal, ale nezastavoval. Každý úder do zeme bol výkrikom zúfalstva. Každý pád do blata len ďalším krokom k nej. K nej, ktorú nemohol znova stratiť.Dorota zatiaľ zaberala veslom, pred sebou breh, za sebou len vietor a oceán. Piko nad ňou krúžil a kričal, nervózny, ale ona to vnímala len ako ozvenu vlny. Začínala cítiť nádej. Už len pár desiatok metrov a bude späť. Už len chvíľka.A potom sa to stalo.Náraz.Zo zadu.Nie škrabanec, nie jemné zastavenie. Rana. Tvrdá. Brutálna.Loď starca do nej narazila plnou rýchlosťou.Dorotu to odhodilo dopredu. Ruky jej vyleteli, veslo jej vyrazilo z dlane. Hlava narazila o okraj voru. Krátky výkrik. Potom voda.Zmizla.Vor sa rozkýval, otočil bokom, hrozil prevrátením. Piko zajačal tak prenikavo, až to Marek počul aj zo svahu.Starec sa ani nezastavil. Jeho čln sa odrazil od nárazu, opísal polkruh... a až potom zastal. Sedel v ňom pokojne, takmer nehybne. Oči upreté do vody, kde zmizla ona.Marek sa rútil dolu, zúfalý, nedýchal. "DOROTAA!!"Ale odpoveďou mu bolo len ticho.A vlny.

- JK -