186. Bez teba niet ostrova

Marek sedel v člnku a díval sa na vodu. Vlna za vlnou narážala na boky plavidla a vietor sa pohrával s uvoľneným kúskom látky, ktorá mala slúžiť ako plachta. Starec sedel oproti nemu, mlčky, s pohľadom upreným kamsi za horizont. Boli len dvaja. Dva svety v jednej lodi. Dva dôvody, ktoré sa v ničom nestretali.
Marek sa cítil ako vo väzení bez mreží. Telo mal stále slabé, no myseľ už znovu pracovala. Každý záber vesla, ktorý starec urobil, mu pripomínal, že sa vzďaľuje. Od Doroty. Od miesta, kde bol ich domov. Od prítomnosti, v ktorej ešte len začínali veriť v zajtrajšok.
Sledoval, ako sa breh ich ostrova zmenšuje. Ako sa stromy menia na tiene. Ako sa jeho nádej stáva len bodkou niekde medzi svetlom a tieňom. A v srdci sa mu niečo láme. Počul to. Cítil to v hrudi – akoby sa niečo trhalo. Vlákno. Spojenie. Ich jediné.
Zrazu pohol rukami. Jemne, opatrne, ale rozhodne. Pretiahol si nohu pod seba, narovnal chrbát a v očiach sa mu zablysol plameň. Starec to zbadal. Spomalil. Zovrel veslo pevnejšie. Ich pohľady sa stretli.
"Musím sa vrátiť," povedal Marek. "Ona... je tam."
Starec mlčal. Jeho oči však stmavli. Marek to pochopil ako odpoveď. Nie.
Náhle sa zodvihol. Chytil veslo a skúsil sa postaviť. Čln sa zakolísal, voda sa zľahka preliala ponad bok. Starec vyskočil. V tej chvíli sa zmenil. Už to nebol len tichý pozorovateľ. Zrazu bol ako vlk, čo bráni teritórium. Oboril sa na Mareka, ruky napriahnuté, ústa stiahnuté v nehlučnom hneve. Oboch ich vyviedla rovnováha, čln sa prudko naklonil.
"NIE!" zreval Marek a strčil ho. Pevne. Nechal sa padnúť dozadu a zobral starca so sebou.
Zrazu sa všetko zmenilo na spenenú vodu vytvorenú pádom a nárazom. Do tela mu udrela hladina, studená a tvrdá ako skala. Na sekundu nevedel, kde je hore a kde dole. Plával naslepo. Oči otvorené, ale slepé. Keď sa konečne vynoril, lapal po dychu.
Čln bol prevrátený. Starec niekde v diaľke. Hlavu mal sotva nad hladinou, ale potom sa chytil trupu a pomaly, pomaličky, sa naň vyšvihol. Jeho pohyby boli mechanické. Marek cítil, že sa mu stráca.
On sám sa otočil. A začal plávať. Nie smerom k člnu. Ale späť. K ostrovu. K brehu, ktorý sa zdal byť zrazu tak ďaleko, akoby ho život chcel potrestať za vzdialenie sa. No on neprosil o odpustenie. Len o návrat.
Ruky ho boleli, voda mu vnikala do úst, každý záber bol ako úder do rebier. Ale nezastavil sa. Nemohol. Nie teraz. Nie po tom všetkom. Pred očami mu blčali obrazy Doroty – ako sedí pri ohni, ako sa usmieva, ako mu kladie dlaň na hruď. Ako ho drží, keď bol slabý. Ako ho miluje. Ako naňho čaká.
"Drž sa!" zakričal sám sebe. "Už len trochu!"
Konečne dočľapal k plytčine. Ruky sa mu triasli. Nohy nevládali. Zrútil sa na piesok. Lapal po dychu. Oči rozmazané, celé telo vyčerpané.
Keď sa konečne postavil, slnko už stálo vysoko. Vzduch bol horúci, vlhký, dusivý. No Marek sa nezastavil. Utekal. Smeroval rovno k ich pobrežiu. Tam, kde nechali vor. Kde mala byť. Kde ju poslednýkrát videl.
Ale... bola preč.
Pribehol na miesto, kde bol vždy ich tábor. Oheň vyhasnutý. Musle, ktoré zberali, boli pohodené. A lano, ktorým bol vor pripevnený, pretrhnuté. Na zemi – ťahy vesla. Otlačky nôh. Jej stopy.
"Nie... nie... nie..." šepkal Marek a rozbehol sa po pláži. Každý meter ho bolel, no bežal. Kričal. "Dorota!!! DOROTA!!!"
Ale nikto sa neozval.
Pribehol k brehu. Vlny sa lákavo prelievali o piesok. A v diaľke – nič. Len voda. Nekonečný oceán. Žiadna loď. Žiadny vor. Žiadna postava.
Zrútil sa na kolená. Ruky do piesku. Dych prerývaný. A slzy – tie prišli až teraz. Dlhé, neovládateľné. Z plného srdca. Ako keď praskne priehrada a zaplaví všetko.
"Dorota... nie... prečo si šla?" zašepkal. "Prečo si to urobila? Nemal som ísť do toho lesa. Mal som..."
Piko zakrúžil nad ním. Pristál na blízkej vetve. Mlčal.
Marek zovrel piesok v päsť. Až keď ho cítil v každej ryhe prstov, znova sa nadýchol. Oči mal červené. Myseľ mu hučala. V srdci ticho, ktoré nedokázal zlomiť žiadnym krikom.
Dorota bola preč.
A on ostal na ostrove, ktorý bez nej zrazu stratil všetky farby.
Ale vedel jedno.
Ona by sa nikdy nevzdala jeho.
A tak nesmel vzdať on nej.
Nie teraz.
Nikdy!
- JK -