184. Za ním až na koniec sveta

Dorota sa predierala lesom ako tieň, takmer bez zvuku, no v srdci jej dunelo ako vojnový bubon. Každý krok ju ťahal dopredu. Zvierala oštep v dlani tak silno, až jej zbeleli prsty, no necítila ich. Všetky myšlienky sa zúžili na jediné meno, ktoré jej tĺklo v hrudi ako zúfalý výkrik: Marek.Piko krúžil nad jej hlavou, vydával krátke výkriky, akoby sa snažil niečo oznámiť. Ale smer – ten bol jasný. Stromy ju pohlcovali, liany ju šľahali do tváre, ale nič ju nezastavilo. Išla za inštinktom. A za niečím iným – hlbokou, neodbytnou istotou, že ak sa teraz zastaví, ak len na sekundu zaváha, stratí ho.A potom to uvidela.Najprv len zem – zvláštne rozrytá, rozšliapaná. A potom – jama. Taká, akú si pamätala z pascí v dokumentoch. No táto bola hlboká, divoko vykopaná, vystlaná koreňmi. A okolo – stopy. Ťažké, dlhé, ako keby niekto niečo vláčil. Nie niečo. Niekoho.Telo.Zatajila dych. Stískol sa jej žalúdok, no nevzdala sa. Pokľakla, dotkla sa zeme. Hmota bola rozdrvená, listy stlačené, miestami pokryté tmavými šmuhami – možno len hlinou. Alebo... niečím iným.Očami sledovala stopu. Viedla vpred. Hlbočinou lesa, ktorá jej predtým pripadala bezvýznamná. Ale teraz sa stala cestou, ktorú musela prejsť, ak chcela získať späť všetko.Marek pomaly precital. Telo mal stuhnuté, bolesť sa mu rozlievala cez ramená a boky, ale najhoršie boli ruky a nohy – zviazané. Pevne, dôkladne. Liany okolo členkov i zápästí. Pokúšal sa pohnúť, ale len slabé trhnutie mu dovolilo zistiť, že sa hýbe... nie sám.Niekto ho ťahal.Ležal na chrbte, oči upreté na sivé nebo, ktoré sa mihalo pomedzi koruny stromov. Nad ním – postava. Starec. Tvár mu nevidel. Len cítil, ako sa posúva, centimeter po centimetri, ako ho ťahá po podloží. Ani raz muž nezastavil. Bol vytrvalý. Silný. Ako by to robil celý život.A potom – konáre sa rozostúpili.Pred nimi sa otvorila malá zátoka. Tiché, skryté miesto, lemované skalami. A na brehu – čln. Ale nie obyčajný. Precízny. Drevenný trup s vystuženým dnom, boky potiahnuté výstužou z vysušených palmových listov. Zjednotený štýl. Každý detail dotiahnutý. Vedľa – veslá, oštep, zásoby v sušených nádobách. Malá plachta vyrobená zrejme zo zvyškov padáka.Marekovi spadol dych.Bolo to plavidlo. Nie amatérsky pokus. Nie improvizácia. Niečo, čo mohlo uniesť dvoch – možno troch ľudí.Starec ho opatrne položil vedľa člnu. Potom si sadol, vzal mušľu, ktorú predtým držal, a znova mu ponúkol vodu. Marek odmietol. Hlava mu ešte stále tŕpla, ale rozum už pracoval. Nebol to šialenec. Bol to niekto... s plánom.A ten plán – ho nezahŕňal.Dorota bežala. Stopa ju viedla cez kroviská, cez staré korene, cez mĺkve miesta, kde aj vietor akoby zadržiaval dych. A potom – ju zbadala.Zátoka. A v nej – čln. A pri ňom Marek. Ležal. Nepohol sa. Ale žil. Videla, ako sa mu dvihol hrudník. Piko zaškriekal. Dorota sa zastavila v tieni stromov.Starec stál pri ňom. Otočený chrbtom k lesu. Práve uvoľňoval laná, ktoré držali Mareka. Zdvihol ho – nie násilne. Nie s nenávisťou. Ale rozhodne. Položil ho do člnu. Prikryl ho prikrývkou z listov. Potom si sadol na druhý koniec a začal veslovať.Dorota sa rozbehla."MAREK!!!" zrevala z plného hrdla.Zvuk sa odrazil od skál. Piko zakrúžil. Marek sa pohol – otočil hlavu. Ich pohľady sa stretli. Na okamih. Jeho oči sa rozšírili. Chcel niečo povedať, no bol ešte slabý.Dorota bežala až po breh. No voda bola hlboká. A čln – už sa vzďaľoval."NIE!!!" vykríkla znova. S oštepom v ruke, srdcom v plameňoch. Oči sa jej naplnili slzami. Strácala ho.Marek sa v člnku posadil. Pomaly. Z posledných síl zdvihol ruku. Ukázal na ňu. Na srdce. A späť na ňu. A potom – prstom ukázal pred seba. Akoby hovoril: Nájdeš ma.Starec ani raz neotočil hlavu. Vesloval. Vytrvalo. Znalým pohybom. Loď sa vzďaľovala za skalnatý výbežok, až napokon zmizla v opare oceánu.Dorota ostala stáť v piesku.Kolena sa jej podlomili.Zrútila sa na breh, oštep padol vedľa nej. Piko zosadol na jej rameno, načiahol krídlo, akoby ju chcel prikryť. Dorota dýchala ťažko, medzi slzami, vetrom a bolesťou. Pozerala sa na horizont, kde zmizol muž, ktorého milovala.Zobrali mi ho. Ale ešte som ho nestratila.Zodvihla hlavu. "Vrátim ťa späť," zašepkala.A oceán počul jej prísahu.

- JK -