183. Volanie z tmy

Dorota sedela pred jaskyňou, kolená pritlačené k hrudi, oči upreté do tmy, ktorá pohltila Mareka. V ruke držala oštep, no bol jej nanič. Čo jej bol platný kus dreva, keď človek, ktorého milovala, sa nevrátil? Ušli minúty. Potom desiatky. Piko sa vrátil, ale Marek nie.Srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že ho musí počuť celý les. Každý zvuk, každý šuchot medzi stromami, každý záchvev listu jej vyháňal dych. Po tvári jej stiekla prvá slza. A potom druhá."Marek..." zašepkala do noci. "Vráť sa."V tmavej jame, obklopený koreňmi, ležal Marek. Oči mal privreté, no pomaly sa prebúdzal. Bolesť na boku. Rameno udreté. Hrdlo suché ako piesok. Spočiatku netušil, kde je. Všetko sa mu miešalo – beh, tieň, pád. A potom... spomienka na starého muža nad sebou."Dorota?" zachrapčal, no jeho hlas sa stratil v hline. Zdvihol hlavu a zrazu zakričal – neartikulačne, zúfalo, s nádejou, že niekto niekde počuje."Dorota!!"Ozvena. Ticho. Nič.Zrazu sa niečo pohlo nad ním. Listy zašumeli. Ticho prasklo.A potom – lano. Z lian. Spustené pomaly, takmer ceremoniálne. Húpe sa, ako by sa ho les sám snažil pohnúť.Marek nezaváhal. Chytil sa. Zuby zaťaté, ruky slabé, ale vôľa silná. Šplhal, opieral sa nohami o stenu jamy, až kým sa konečne nedostal na okraj. Padol na zem, vyčerpaný.Nad ním stál starý muž. Ten istý. Stále zhrbený, tvár v tieni, len oči – dve biele bodky, hlboké ako bezodné studne. Bez slova mu podal mušľu. Marek na sekundu zaváhal, ale smäd bol silnejší. Napil sa. Voda bola sladká, zvláštna. Telo mu zrazu zmäklo, oči sa mu zatvárali. Všetko sa rozmazalo.Keď sa prebral, ležal na lôžku z listov. Vedľa ohnisko – teplé. Vzduch voňal po dyme. Prístrešok, v ktorom bol, nevyzeral ako dávno postavený. Práve naopak – všetko bolo čisté, starostlivo uložené. Ryby na šnúrach boli čerstvé, nádoby umyté, steny z lian napnuté ako nové.Toto nebol dávny úkryt.Toto bolo obydlie. Nedávno postavené.Marek sa posadil. Jeho myseľ ešte nebola úplne jasná, ale dostatočne bdelá na to, aby pochopil: muž, ktorý ho vytiahol, ho nechcel zabiť. Zatiaľ. Stál pri ohni, miešal niečo v kamennej miske, no nehovoril."Kto si?" opýtal sa Marek. "Prečo si ma vytiahol? Čo... čo chceš?"Muž zdvihol hlavu. Po prvýkrát mu Marek videl do očí. Boli staré, ale nezlomené. A v nich nebola hrozba. Ani láska. Ani šialenstvo. Len vedomie. Tiché, skúsené.Marek cítil, ako mu znova padá hlava. Nápoj, čo vypil, ešte pôsobil. Zrak sa mu znova zatmieval. Zápasil s ospalosťou, ale márne. Padol späť na lôžko a predtým, než zaspal, začul len tichý šepot. Slová neboli v slovenčine. Ani v angličtine. Ale z ich tónu pochopil jediné."Neutečieš !"Dorota už nedokázala sedieť. Nie po tom, čo sa Marek nevrátil celé hodiny. Piko krúžil nad jej hlavou, nervózny, akoby aj on cítil, že niečo nie je v poriadku.Zobrala oštep. Popruh s nožom si utiahla pevnejšie. Potiahla si prikrývku z listov cez plecia. Ešte jeden pohľad do šera pred sebou. A potom – sa zdvihla."Idem ťa nájsť," zašepkala.Vstúpila do lesa. Ticho ju pohltilo. Tieň Mareka niekde v diaľke sa jej mihotal pred očami, ako ozvena lásky a strachu. No Dorota vedela len jedno.Tento raz sa nevráti bez neho.A les ju pohltil....

- JK -