180. Medzi tichom
Noc, ktorá za normálnych okolností prinášala aspoň ilúziu pokoja, tentoraz nebola ničím iným než napnutým lanom medzi dvoma srdciami, čo sa báli, že sa pretrhne. Dorota s Marekom neležali, nesnívali, len sedeli chrbtami opretí o stenu jaskyne, zabalení do prikrývky z listov, so zrakom upretým na vchod. Malý ohník medzi nimi len slabo praskal, teplo z neho nedokázalo prehriať chlad, ktorý sa im usadil v kostiach. A nie pre počasie. Ale, pre neistotu.
Piko sedel medzi nimi. Nezvykle ticho. Krídla mal napoly rozprestreté, akoby bol pripravený v každej chvíli vyletieť – strážil ich. Nespieval, nekričal. Iba občas jemne našuchoril perie a zrakom prebehol vchod jaskyne.
"Ako dlho ešte budeme len sedieť?" šepol Marek. Hlas mal chrapľavý od únavy.
Dorota sa mu oprela o rameno. "Kým nebudeme vedieť, či sme tu naozaj sami."
"Alebo kým oni neurobia prvý krok."
Mlčali.
Každý šuchot listov, každý poryv vetra medzi palmami ich znova vystrel, každý tieň, čo sa mihol pred jaskyňou, bol podozrivý. Piko sa vždy trhane otočil, občas zaškriekal potichu, ale inak mlčal. Všetci traja boli ako struny – napnuté, odolávajúce prasknutiu.
Keď sa prvé svetlo začalo plaziť cez listy nad jaskyňou, ani si to nevšimli. Ich oči boli unavené, ale napätie im bránilo zatvoriť ich čo i len na sekundu. Až keď svetlo rozjasnilo vnútro jaskyne natoľko, že plameň ohňa už nebol potrebný, Marek sa nadýchol a pozrel na Dorotu.
"Pôjdem."
Dorota ho hneď chytila za ruku. "Nie ďaleko."
"Len skontrolovať. Okolie. Nemôžem len tak sedieť. Nie po tom, čo sme včera videli."
Dorota prikývla. Pomaly, neochotne.
Piko akoby pochopil. Zoskočil mu na plece. Tichý, pripravený.
Marek si zobral nôž z mušle, zastrčil si ho za opasok z liany, zobral oštep a vyšiel z jaskyne. Vonku panovalo podivné ticho. Nie bežné ranné. Ale to druhé – husté, viselo vo vzduchu ako opar. Palmy sa nehýbali, cikády stíchli. Ako keby sa celý ostrov zatajil.
Najprv zamieril k bráničke. Tú včera, pred útekom do jaskyne, dôkladne zatvoril. A teraz...
Bola otvorená.
Nie len pootvorená – rozviazaná. Uzol uvoľnený. Liana odložená nabok. Nie pretrhnutá. Nie zničená. Starostlivo otvorená. Ako keď niekto vie, že sa chce vrátiť a nechce nechať stopy po násilí.
Marekovi sa zovrel žalúdok. Obzrel sa. Sledoval piesok pred bráničkou – a zmeravel. Stopy. Jasné, hlboké. Ako keď niekto veľký, silný, bosý, prekračuje z miesta na miesto. Žiadne chaotické šliapanie. Niekoľko dlhých krokov pred bránou – a žiadne za ňou.
Nikto nevošiel.
Len sa zastavil.
A potom... stopy smerovali do dvoch rôznych smerov – jedny k záhradke, potom smerom k pravej strane ostrova, kde bol hustý les. Druhé – do džungle, smerom do stredu ostrova. Ale stopy boli rovnaké. Rovnaká veľkosť, hĺbka, tvar.
Jeden človek. Ale ako? A prečo?
Prečo sa zastavil pred ich priestorom a nevošiel?
Marek stál v tichu. Po chrbte mu prebehol chlad. Nie strach. Nie úplne. Skôr niečo iné – obava zmiešaná s fascináciou. Kto to bol? A prečo neprišiel bližšie?
Piko na jeho pleci zaškriekal. Potichu. Dvakrát.
Marek sa otočil. Vrátil sa späť k jaskyni rýchlejšie, než plánoval.
Dorota ho čakala pri vchode. Oči rozšírené. Keď ho zbadala, rýchlo vstala. Piko zoskočil z Mareka, sadol si medzi nich a mierne načiahol krídla. Ako by dal najavo: počúvam.
"Tak?" spýtala sa Dorota.
Marek prikývol, ale hlas mal tichý: "Bránička bola otvorená. Nie pretrhnutá – rozviazaná. A stopy – veľké, silné. Nikto nevošiel. Len stál pred vstupom... a potom šiel smerom do džungle. Ale nie len tam. Aj popri záhradke, ďalej, k druhej strane ostrova."
Dorota stuhla. "Ale rovnaké stopy?"
"Áno. Myslím, že to bol jeden človek. Možno len pozoroval. Skúšal. Alebo... váhal."
Celý deň sa potom pohybovali v jaskyni. Nikam nešli. Ani k jazierku, ani k voru. Iba čakali. Každý pohyb bol pomalý, každé slovo opatrné. Sedeli, rozprávali sa pošepky, pozerali do vchodu jaskyne, sledovali, či sa niečo pohne.
A celý čas viedli tú istú debatu.
Skontaktovať sa? Alebo nie?
Dorota bola spočiatku proti. Tvrdila, že môže ísť o niečo nebezpečné. O niekoho, kto tu prežil mesiace sám, možno sa zbláznil. Možno to nie je turista. Možno to je len tieň človeka. Marek sa naopak prikláňal k sledovaniu – nie k priamemu kontaktu. Pozorovať, dozvedieť sa viac. Možno je to niekto, kto ich videl. Možno... nie je sám.
A možno... je Piko ich spojkou.
Aj on možno priletel z toho druhého ostrova, ktorý musel byť niekde nablízku. Možno ich vedie. Alebo už viedol.
A keď sa večer spustil ako záves, ťažký a vlhký, sadli si opäť pri oheň. Piko sedel vedľa nich. Dorota mlčala, no Marek po chvíli povedal:
"Zajtra pôjdem za stopami. Nie ďaleko. Len do džungle. Ale nie naivne. Skryjem sa. A budem pozorovať. Ak sa ukáže... chcem vedieť, kto to je."
Dorota mu položila dlaň na hruď. "Ale len ak budeš mať únikovú cestu. A ak uvidíš zbraň, ani nedýchaj."
Marek prikývol.
A Piko – sa ozval. Krátky, jasný výkrik. A potom mlčal. Ako keby súhlasil.
Zaspali všetci traja opäť spolu. Ale tentoraz... to nebolo ticho strachu.
Bolo to ticho rozhodnutia.
A napätia pred tým, ako sa konečne pozrú pravde do očí.
- JK -