18. Dotyk nádeje

Dorota pevne zovrela okraj člna, jej ruky kŕčovito držali lano, ktoré už bolo premočené do posledného vlákna. Nespúšťala oči z obzoru, kde sa rysoval ostrov, akoby to bol zázrak. Bol tam, bližší a jasnejší než predtým. Každým metrom sa jeho obrysy stávali ostrejšími, a ona začala rozpoznávať jednotlivé detaily. Zelené svahy pokryté hustou vegetáciou, skaly týčiace sa ako strážcovia pobrežia a biela línia príboja, ktorá ohraničovala zem od oceánu.Prvá vec, ktorá jej napadla, bolo, že možno naozaj niekde existuje nádej. Ale tento pocit nebol bez bolesti – za všetko, čo stratila, a za to, že bola teraz úplne sama. Myšlienky na Mareka sa jej zarezávali do mysle ako ostré nože. Znovu a znovu videla jeho tvár, jeho posledný pohľad, keď ho pohltila divoká búrka. Nezmieriteľná vina ju sužovala ako neustále vracajúca sa vlna. "Keby som len mohla…" zašepkala do vetra. Ale vietor jej neodpovedal.Oceán, ktorý ju niesol, sa zdal ako živý tvor. Vlny sa zdvíhali a klesali v rytme, ktorý bol rovnakou mierou hypnotický, ako aj hrozivý. Každý zvuk vetra, každé šumenie vody okolo člna ju privádzalo do pozoru. Ticho, ktoré prišlo po búrke, však bolo znepokojivé. Od búrky uplynuli len hodiny, ale Dorote to pripadalo ako dni. Voda ju odnášala smerom k ostrovu, no ten pokoj bol len ilúziou. Na horizonte sa začal valiť nový živel – príboj, ktorý sa nezadržateľne približoval.Zvuk priboja sa spočiatku zdal vzdialený, ako šepot. Ale ako sa približovala k pobrežiu, stal sa hlasnejším. Najskôr to bol len tlmený šum, ale čím viac napredovala, tým viac sa menil na ohlušujúce burácanie. Dorota pocítila, ako jej žalúdok stiahla náhla vlna strachu. Príboj. To slovo jej rezonovalo v mysli ako varovanie, ako výkrik, ktorý bol príliš hlasný na to, aby ho mohla ignorovať."Nie, nie teraz," zašepkala, akoby jej hlas mohol zmierniť besnenie prírody. Ale zvuk bol stále bližší. Hlasy vody a vetra sa zmiešali do jedného ohlušujúceho orchestrálneho motívu, ktorý ju obklopoval zo všetkých strán.Dorota si pritisla ruky k uchu, ale zvuk prenikal priamo do jej mysle. Každý šum bol ako kladivo, ktoré drtilo jej zvyšky odvahy. Predstavila si, ako sa tie mohutné vlny lámu na brehu ostrova, ako sa ich energia uvoľňuje a zároveň pohlcuje všetko, čo sa jej postaví do cesty. Jej čln bol len krehká škrupinka, ktorá nemala šancu odolať takej sile."Musím to zvládnuť," povedala si nahlas. Bolo to viac presviedčanie než skutočné vyhlásenie. Prsty jej skĺzli po vlhkom člne, keď sa snažila stabilizovať. Nemala nič, čím by mohla čln ovládať, len svoje odhodlanie. A aj to bolo teraz skúšané na hraniciach možností.Vlny pred ňou boli ako gigantické valce vody, jeden za druhým, každý vyšší než predchádzajúci. Každá vlna, ktorá sa blížila, ju pripravovala o dych. "Marek, čo by si robil?" spýtala sa ticho, hoci vedela, že odpoveď nepríde. Zatvorila oči a cítila, ako ju prepadol strach – studený a paralyzujúci.Prvá veľká vlna sa zrazu zdvihla pred ňou. Obrovská stena vody, ktorá vyzerala, akoby mohla pohltiť celý svet. Dorota nemala čas premýšľať – čln sa prudko zdvihol, vyletel na hrebeň vlny a okamžite klesol späť. Jej telo sa pri tom pohybe takmer odlepilo od dna člna. Pád bol rýchly a tvrdý, voda ju obarila chladom a soľou, ktorá jej prenikla až do očí."Drž sa!" zakričala na seba, keď sa snažila zachytiť okraj člna. Druhá vlna ju zasiahla takmer okamžite. Tentoraz čln letel bokom, voda striekala do jeho vnútra. Dorota cítila, ako ju sily oceánu tlačia k okraju člna, akoby ju chceli vyhodiť.Každá ďalšia vlna bola ako rana – silná, nemilosrdná. Čln sa krútil a nakláňal, v jednom momente to vyzeralo, že sa prevráti. Dorota kričala, ale jej hlas sa strácal v burácaní vĺn. Nemala inú možnosť než sa držať a dúfať, že tento súboj vydrží.Potom to prišlo – mohutná vlna ju z ničoho nič vymrštila dopredu. Čln letel na hrebeni vody, akoby bol len pierkom. Dorota sa kŕčovito držala a cítila, ako ju obrovská sila ťahá bližšie k brehu. Priboj ju nakoniec prekonal, ale namiesto toho, aby ju pohltil, ju posunul do plytšej vody.Keď sa čln vymanil z divokého príboja, Dorota sa zhlboka nadýchla a otvorila oči. Všetko sa zrazu spomalilo. Príboj utíchol, len jemné vlny jej ešte narážali na boky člna. Nadýchla sa a v jej nosných dierkach sa objavila nová vôňa – nie len slaná voda, ale aj zem. Piesok. Vegetácia. Život.Dorota pozrela okolo seba. Voda bola teraz taká čistá, že videla dno. Zelenkavé odlesky rias, drobné kamienky a jemný piesok pod hladinou ju priviedli k slzám. Bola tu. Na mieste, ktoré možno nebolo domovom, ale bolo pevné. Zem, ktorá ju privítala po dlhom a vyčerpávajúcom boji.S trasúcimi sa rukami si odhrnula zvyšky mokrých vlasov z tváre. Jej telo bolelo na každom mieste, ale zároveň cítila obrovskú úľavu. Slnko, ktoré sa objavilo nad ostrovom, jej pripadalo ako požehnanie. Jemné lúče osvetľovali hladinu a občas odrážali iskry svetla.Dorota sa pomaly postavila. Jej nohy sa triasli, kolená mala oslabené, ale vedela, že musí urobiť ten posledný krok. Pozrela na ostrov, ktorý teraz stál len niekoľko desiatok metrov pred ňou. Jeho obrysy boli zreteľné, jeho zeleň sa jej zdala takmer neprirodzene živá. Na okamih zavrela oči, akoby sa bála, že sa tento obraz stratí, ak naň bude pozerať príliš dlho."Urob to," povedala si. Jej hlas bol slabý, ale rozhodný. Oprela sa o okraj člna a vykročila. Prvý krok bol nesmelý – voda jej dosahovala po kolená. Piesok pod nohami bol mäkký, ale pevný. S každým ďalším krokom cítila, ako ju hladina púšťa, ako ju voda zanecháva, a namiesto toho ju objíma zem.A potom to prišlo. Jej noha vystúpila z vody a dotkla sa suchého piesku na brehu. Pocit bol zvláštny – bol to obyčajný piesok, ale pre Dorotu to bolo ako najvzácnejší poklad. Zastavila sa, pohľad upierala na svoje nohy, ktoré teraz stáli na pevnej pôde."Som tu," šepla. A na chvíľu zavrela oči, nechávajúc slzy voľne stekať. Toto bol začiatok niečoho nového. A hoci bola vyčerpaná, unavená a zlomená, v jej vnútri sa zrodilo niečo malé, krehké, ale nezničiteľné. Nádej.

- JK -