176. Čakanie na búrku

Dorota sa prebudila s jemným úsmevom na perách a hneď, ako otvorila oči, cítila zvláštnu ľahkosť. Nielen na duši, ale aj v tele. Nebola to len dobrá nálada, bola to takmer eufória. Prvýkrát po dlhej dobe ju nič nebolelo. Noha, ktorá ju posledné dlhé dni obmedzovala, akoby zrazu patrila k jej telu bez výhrad. Žiadna pichľavá bolesť, žiadne šklbnutie pri pohybe. Bola v poriadku. A čo bolo najkrajšie – vedela, že si to môže vychutnať v tichu, pretože Marek ešte spal. Hlboko, spokojne, schúlený pod prikrývkou z listov ako medveď v norách pred zimou.
Dorota sa ticho posadila, nohu opatrne spustila na zem – len tak pre istotu, ale nie, skutočne nebolela. Vstala, obliekla si ľahké šaty, vzala si nádobu z vydlabaného kokosového orecha a vyšla z jaskyne. Vietor bol slabý, vzduch mierne dusný, ale celkovo pokojný. Obloha zatiaľ jasná.
Zamierila k jazierku nad jaskyňou, ktoré Marek s úsmevom kedysi nazval "záchrannou misou bohov", pretože im v časoch sucha poskytlo aspoň trochu vody. V posledných dňoch však hladina výrazne klesla – po okrajoch zostali len malé zvyšky, ktoré si chránili ako poklad. Dorota sa k nemu sklonila, zvlhčila si tvár i vlasy. Chvíľu len tak sedela na kameni pri hladine a pozorovala, ako sa voda jemne hýbe. Nádherne tiché ráno.
"Ešte chvíľu... a bude to len blato," zašepkala sama pre seba. "Premenujem ťa... jazierko poslednej šance." Zasmiala sa. Bolo to síce smiešne, ale aj pravdivé.
Nevedela, že ju z diaľky už pozorujú oči, ktoré by ju rozoznali aj v hmle, aj v tme, aj medzi tisícmi inými. Marek sa prebudil sotva pár minút po nej. Pôvodne sa chcel len otočiť na bok, no keď mu ruka zavadila o prázdne miesto, hneď ho to prebralo. Doroty niet. Chvíľu len ležal a počúval – žiadny podozrivý šuchot, žiadne výkriky, žiadne stopy paniky. Skôr... pokoj. Jemný ranný vánok, vôňa ohňa, čosi v povetrí mu napovedalo, že má ísť za ňou.
Vstal bez slova a zamieril k jazierku. Už z diaľky ju videl. Sedela tam, nohy ponorené po členky, ruky položené na stehnách, vlasy voľne splývali na ramenách.
"Ahoj, víla môjho ostrova," povedal potichu, no s úsmevom, keď k nej došiel.
Dorota sa otočila, trocha prekvapená, ale usmiala sa. "Ako si vedel, že som tu?"
"Intuícia. A tvoja neprítomnosť bola až podozrivo tichá."
"Chcela som ťa nechať vyspať. Zaslúžil si si to."
Marek si k nej sadol, objal ju okolo pliec a pobozkal ju na líce. Potom jej dlaňou jemne prešiel po lýtku.
"A noha?"
"Ako nová. Možno až príliš. Mám chuť behať," žartovala.
"Tak to by sme mali začať reálne rozmýšľať nad odchodom," povedal Marek zamyslene. "Vor je pripravený. Zásoby sa dajú doplniť za deň, dva. Ak ťa noha nebolí... tak..."
"Myslím, že môžeme," prikývla Dorota. "Nebojím sa už. Nie tak ako predtým."
Ich rozhovor prerušil prudký závan vetra. Stromy sa len jemne zakymácali, no obaja sa automaticky pozreli na obzor. Nad oceánom sa začínala formovať tmavá masa. Čierne mraky, ktoré sa valili ako tichý oceán v oblakoch. Búrka.
"To vyzerá... znova ako tá z tretieho mesiaca," poznamenal Marek. "Pamätáš? Vtedy nám odfúklo polovicu myšlienok."
Dorota sa zasmiala. "A teba skoro odfúklo tiež."
"Bolo to dobrodružné. Ale ešte máme čas. Je to ďaleko. Zbehnem na vyhliadku. Len na chvíľu."
"Marek..." Dorota hneď zmenila tón. "Buď opatrný. Prosím. Ak sa to zhorší, nechcem ťa tam hore naháňať v daždi a vetre. Rýchlo tam a rýchlo späť, dobre?"
"Sľubujem, generálka."
Vystúpil na vyhliadkovú skalu svižne. Zvyčajne tam chodil každý deň, už z toho bola rutina. Niekedy aj meditácia. Dnes sa však pri pohľade na horizont dlho nezdržiaval. Mraky boli bližšie, než si myslel. A hýbali sa podivne rýchlo. Vietor naberal na sile, listy šušťali. Marek len ticho hlesol: "Dopekla..." a rozbehol sa späť.
Zliezol zo skaly rýchlo a efektívne. V minulosti by z toho bola panika, teraz však nie. Vedel, čo ho čaká, vedel, že to stihne. Do jaskyne dobehol práve, keď sa prvé poryvy vetra začali opierať do palmových stromov.
Dorota sedela pri ohni, ktorý už jemne praskal. Vedľa nej bola kopa suchého dreva. V košíku na kameni mala krabov a ryby – pravdepodobne ich chytila z jazierka pod útesom.
"Práve včas, superhrdina," usmiala sa. "Ešte chvíľka a mala by som tu len tieto potvory."
"Vieš, že som sa musel pretekať s búrkou? To nie je fér. Bola rýchlejšia než ja. Ale som ju oklamal zákrutou."
"Zákrutou? Vieš, že bežíš cez rovný kopec?"
"Presne preto bola zmätená," zažmurkal na ňu.
Dorota sa rozosmiala. "Ty si blázon."
"Ale tvoj blázon."
Kľakol si vedľa nej, pobozkal ju na líce, potom na spánok a položil čelo na jej čelo.
"Mám rád tie chvíle pred búrkou," zamrmlal. "Ako keby sa svet ešte na chvíľu zastavil. Aby nám dal možnosť si niečo uvedomiť."
"A čo si si uvedomil dnes?" spýtala sa so zvedavým úsmevom.
"Že keď odídeme, zoberiem si kúsok tohto ticha so sebou. A že tvoj smiech je lepší než ktorýkoľvek západ slnka na tejto skale."
Dorota sa usmiala. Kraby praskali pod jej rukami, voda v mušle bublala. Oheň žil. A vietor sa pomaly menil na šepot blížiaceho sa večera.
Dnes nebolo treba utekať. Dnes mali čas. Dnes len čakali – na búrku. Spolu.
- JK -