173. Obed po tichu

Noc už dávno zhltla zvyšky súmraku, keď sa Marek konečne vrátil. Krok mal ťažký, pomalý, ale istý. Les za ním hučal tlmenými zvukmi nočných tvorov, pod nohami mu škrípali vetvičky a piesok, ktorý sa rozprestieral ako posledná brána pred ich domovom – jaskyňou. V ruke niesol fakľu, ktorá už len slabo plápolala, ako keby mu chcela povedať, že končí službu spolu s ním.
Zastavil sa na hranici tieňa a svetla a uvidel ho – oheň. Horel na pláži, kúsok od vlnobitia, osvetľoval okolie zlatistým leskom a dym stúpal priamo do neba ako neviditeľná šípka ukazujúca smer domov. Zasmial sa v duchu – Dorota. Takto ho privolala. Takto mu nechala znamenie, že naňho čaká, že vie, že príde, aj keď neskoro.
"Ďakujem ti," zašepkal si pre seba a kráčal tichými krokmi k jaskyni.
Vo vnútri bolo šero a ticho. Oheň dohorieval, len uhlíky ešte žiarili červenou srdcovou silou, čo postupne slabla. Všetko dýchalo pokojom. A ona – Dorota – ležala na ich lôžku z palmových listov a machu, prikrytá ich spoločnou prikrývkou. Tvár mala pokojne uvoľnenú, dýchanie pravidelné, hruď sa jej dvíhala v rytme snov.
Marek sa potichu vyzliekol, položil nožík i zvyšky zásob bokom a opatrne si k nej ľahol. Vnútro sa mu zalialo teplom, keď zacítil jej blízkosť. Nezobudila sa.
Hlboko v noci, keď mesiac stál vysoko a vietor sa pohrával s listami nad jaskyňou, Dorota otvorila oči. Nie prudko, nie preľaknuto – len tak, ako keď duša zachytí, že je niekto nablízku. Marek spal. Tvár otočenú k nej, dych teplý, pokojný, v ruke ešte stále držal kúsok látky, akoby sa bál, že ho nočný chlad od nej oddelí.
Usmiala sa. V očiach mala vďaku. Nebola sama. A hoci si nepamätala, kedy presne si k nej ľahol, teraz tu bol. Vedľa nej. A to stačilo.
Znovu zavrela oči. A spala.
Ráno prišlo pomaly. Nie ostré a rýchle, ale mäkké, v hmlistých lúčoch, ktoré prenikali cez palmové listy a láskavo hladili steny jaskyne. Dorota sa zobudila skôr. Ešte pred tým, než sa oheň úplne rozpadol na popol.
Pomaly sa nadvihla, prezrela Mareka, ktorý spal ako zakliaty. Jeho telo bolo uvoľnené, ruka prehodená cez hrudník, nohy do seba poskrúcané ako korene starého stromu. Z tváre mu vyžaroval hlboký pokoj. Bol unavený. Vedela to. Včera prešiel veľa. Fyzicky aj duševne. A ona mu dopriala každú sekundu tohto spánku.
Ticho vstala. Pobrala opadané listy zo zeme, upratala prázdne kokosové škrupiny, prikryla uhlíky, aby pomaly vyhasli. Potom, s úmyslom nechať Mareka v pokoji, vyšla von.
Vonku ešte nebolo úplne ráno. Vzduch bol chladný, orosený, ale nesmierne čistý. Dorota zamierila najprv k záhradke. Zem bola vlhká od nočnej rosy, a tak sa dala ľahko prehrabnúť. Zohla sa, opatrne uvoľňovala korienky rastlín, ktoré si zaslúžili viac priestoru. Skontrolovala kokosový záhon, natiahla liány pri hrášku, očistila listy od prachu. Všetko to robila pomaly, dôkladne, akoby sa každým pohybom ďakovala ostrovu za to, že ešte stále žijú.
Potom prešla k jazierku nad jaskyňou. Voda bola studená, čistá. Vyzliekla si šaty, vošla opatrne do vody, ktorá ju ovanula ako ľadová dlaň. Zalapala po dychu, no potom sa uvoľnila. Umyla si telo, prepláchla si vlasy, napila sa z dlaní. Po návrate sa cítila sviežo, pripravená na nový deň.
Rozhodla sa pripraviť výdatný obed.
Na okraji ohniska na pláži, kde večer Marek zbadal signálny plameň, ešte našla niekoľko uhlíkov. Rozfúkala ich, prikladala tenké konáriky, až sa oheň znova rozhorel. Pripravila plochý kameň, ktorý položila na pahrebu – používali ho ako primitívnu panvicu.
Z bambusového košíka vytiahla dve ryby, ktoré sa po prílive zakliesnili v jazierku pod útesom – od rána sa uchovávali v chlade jazierka. Vyčistila ich, osolila štipkou soli zo sušených škrupín. K tomu pripravila časti banánu a kúsky kokosu, ktoré opiekla osobitne, aby jedlo malo niečo teplé i sladké.
Nôž z mušle položila bokom a upravila miesto pri ohni – listy, dva hladké kamene ako sedenie, a jeden banánový list ako tanier. Sadla si. A čakala.
Marek sa prebudil až na vôňu. Vzduch v jaskyni bol ťažký, ale príjemný – niesol v sebe vôňu dymu, ryby, banánov a niečoho, čo sa podobalo domovu. Otvoril oči a zamrkal. Najprv nechápal, kde je. Potom si spomenul – pamätník, návrat, Dorota... a teraz – pokoj.
Posadil sa, potiahol sa do sedu, zívol. Pocítil slabosť v ramenách, no zároveň akýsi nový pokoj v hrudi. Vstal, pomaly prešiel k východu jaskyne, odhrnul listy a zastal.
Na pláži sedela Dorota. Chrbtom k nemu, pri ohni, v šate, ktorý jej splýval z pliec. V ruke držala drevenú provizórnu lyžicu, pri nohe košík s kokosom, pred ňou dva taniere z listov.
Otočila sa.
Ich pohľady sa stretli.
A Marek, ktorý ešte cítil únavu, ospalosť a všetko včerajšie ticho, sa usmial. Jemne, hlboko, ako keď sa človek znova narodí.
"Dnes," pomyslel si, "dnes nebudem robiť nič."
Len budem.
S ňou.
- JK -