172. Cesta do srdca ostrova

Slnko ešte len váhavo vystupovalo nad horizontom a hmla sa prevaľovala pomedzi stromy ako tiché duchy noci, keď Marek vstal. Dorota ešte driemala zabalená v ich spoločnej prikrývke z listov. Ticho sa k nej sklonil, pobozkal ju na čelo a zašepkal jej do ucha:
"Idem k pamätníku. Nevrátim sa skoro, ale prídem ešte dnes. Zvládneš to tu?"
Dorotine oči sa len jemne pootvorili, akoby ho vnímala len niekde na pomedzí snov a bdenia. Prikývla a pošepkala: "Choď, ale dávaj si pozor."
Marek sa usmial, jemne ju pohladil po líci a potom sa zdvihol. Vedel, že ho čaká dlhá cesta – nielen fyzická, ale aj mentálna, spojená s vnútorným bádáním a návratom k spomienkam, ktoré ho formovali počas ich spoločného prežitia na ostrove.
Ako vždy pred odchodom, postaral sa najskôr o základné potreby – z úlovkov z predošlého dňa vybral najčerstvejšiu rybu, očistil ju, napichol na tenký, ale pevný konár a opiekol ju nad ohňom. Kým sa oheň rozháral, pripravil k rybe niekoľko kúskov banánu, ktoré rozkrájal na tenké plátky a uložil na veľký list. K tomu pridal nastrúhaný kokos – bielu, sladkú dužinu, ktorá im v posledných týždňoch často suplovala dezert. Raňajky tak boli jednoduché, ale výživné a plné chute ostrova.
Pred odchodom sa ešte zastavil pri škrupinách kokosov, ktoré starostlivo rozložil pred pár dňami, aby vysušilii slanú vodu. Bolo to súčasťou ich pokusu získať čistú soľ. Opatrne sa sklonil a prstom zľahka prešiel po dne jednej zo škrupín – na povrchu už cítil drobné zrnká soli, biele, ostré, ako maličké sľuby chutí z civilizácie. V inom čase by si možno pripadali ako zbytočné pokusy, no tu, na ostrove, aj soľ bola vzácnosťou.
Keď mal všetko hotové, zbalil si kúsok ryby do listu ako zásobu na cestu, zastrčil si nôž z mušle za opasok z liany a vydal sa hlboko do džungle. K pamätníku v strede ostrova. Miesto, ktoré navštívili – ešte vtedy, keď len objavovali ostrov a netušili, ako hlboko im zmení život. Miesto, ktoré v ňom prebudzovalo zvláštny pokoj a zároveň túžbu konať.
Prechádzal známymi miestami, no džungľa si neustále brala späť, čo jej patrilo. Korene stromov sa zdali byť mohutnejšie, niektoré chodníky zarastali, iné sa rozdvojovali a viedli ho úplne iným smerom. Marek sa párkrát zamyslene zastavil, obrátil, načúval prírode a spoliehal sa na svoje vnútorné zmysly. Chvíľami mal pocit, že blúdi, že sa stratil, no zakaždým v ňom niečo vzplanulo – možno len intuícia, možno spomienka na dávnu stopu – čo ho viedlo ďalej.
Napokon, keď už slnko stálo vysoko a džungľa sa zaliala nepríjemnou vlhkosťou a parou, zbadal svetlo prenikajúce medzi stromami. Pred ním sa otvorila čistina – veľká, takmer pravidelne oválna, akoby ju vytvorila ruka človeka alebo sily prírody, ktoré si človek len ťažko vysvetlí. Uprostred stál pamätník. Niečo medzi kameňom, hromadou trosiek a obetným miestom. A predsa v sebe niesol niečo, čo človeka nútilo stíchnuť.
Marek sa posadil do trávy, chrbtom k pamätníku, tvárou k lesu. Počúval šelest lístia, cítil vôňu zeme a vlhkosti, a nechal sa unášať myšlienkami. Spomínal. Na ten deň, keď sa prvýkrát uvideli na letisku. Na chvíle paniky po páde, na Dorotine výbuchy hnevu, na prvý prístrešok, prvú spoločnú rybu, prvý úsmev. Všetko sa mu miešalo – bolesť, strach, radosť, láska.
A čím dlhšie tam sedel, tým intenzívnejší pocit v ňom rástol. Niečo hlboko v jeho vnútri mu hovorilo, že tu už nemajú zostať. Že tento ostrov im dal všetko, čo mohol – vytrénoval ich dušu, ich vzťah, ich schopnosti. Ale ak chcú prežiť ako celok, ak má Dorota porodiť ich dieťa v bezpečí, ak majú ešte niekedy držať v rukách knihu, dotýkať sa betónu, vidieť svetlá miest – musia odísť. Nezostal tam dlho. Pár minút, možno hodinu, ťažko povedať. Čas v džungli tiekol inak. Ale keď vstal, bol v ňom pokoj. Rozhodnutie. A hoci ho ešte nepovedal nahlas, vedel, že ho prinesie so sebou.
Obloha sa pomaly farbila do oranžova, keď vykročil späť. Cesta naspäť bola známa, hoci sa stmievalo. Nebál sa – mal so sebou oheň v malej improvizovanej fakli, mal nôž, a najmä – mal dôvod. Vedel, že Dorota na neho čaká. A on ju nechcel nechať čakať navždy.
Kríky ho škrabali do rúk, no on si ich nevšímal. V diaľke sa ozývali nočné zvuky ostrova, cikády a sem-tam praskol konár pod nohou. No Marek kráčal rozhodne, s tichým úsmevom, že aj keď je tma, aj keď je ostrov plný neznáma – cieľ, ktorý na neho čaká v podobe teplých očí a bozku na čelo, stojí za každú cestu.
A keď sa konečne na obzore objavil záblesk ich ohniska, vedel, že hoci bol deň dlhý a cesta ťažká, dnes si v noci ľahne vedľa Doroty s istotou, že smer, ktorým sa ich život uberá, nie je náhodný. A že pamätník, hoci kamenný a nehybný, prehovoril. A on ho počul.
- JK -