171. Ticho v členku

Dorota sa prebudila s nepríjemným trhnutím. Spočiatku si myslela, že ju vyrušil len sen, možno len zvláštne položenie ruky. Ale keď sa pohla, pocítila ju – tú pichľavú, hlbokú bolesť v členku. Ako zub, ktorý bolí až do srdca. Zasyčala, stiahla pery do tenkej linky a potichu sa prevalila na bok. Nohy si opatrne pritiahla k telu, ako keby sa chcela schovať pred svetom."Do čerta," zamrmlala pre seba. Vedela, že to včera prehnala. Ten výstup bez barle síce bol triumfálny, ale telo si teraz pýtalo svoju daň.Marek ešte spal. Hrudník mu pravidelne stúpal, tvár mal pokojne uvoľnenú. Dorota sa len jemne usmiala. Nepovie mu. Nechce, aby sa trápil. Už aj tak ju strážil viac než dosť. Potichu sa pokúsila postaviť, ale keď preniesla váhu na nohu, zahryzla si do pery tak silno, že zacítila kovovú pachuť krvi.Sadla späť. Nech si len myslí, že ešte drieme. Možno to cez deň rozchodí. Možno...Marek sa prebudil krátko na to, natiahol sa ako mačka a okamžite sa na ňu pozrel. "Dobré ráno, princezná vyhliadkovej skaly," zaškeril sa a zívol. "Ako si sa vyspala, hrdinka bez barle?"Dorota sa pousmiala. "Ako kráľovná. Dnes však ostávam na zemi. Výstupy si dávam len raz za sezónu.""Aha..." Marek na ňu pozrel pozornejšie. "Ty si si myslela, že to na mňa zahráš?" prešiel k nej a kľakol si. "Dorotka, Dorotka... keď ty zatínaš zuby pri tom, ako sa tváriš, že ťa nič nebolí, vyzeráš ako malý nasrdený tchor. Milý, ale dosť nápadný."Dorota sa rozosmiala, hoci jej naozaj nebolo do smiechu. "Tak dobre, Sherlock, trochu to bolí. Ale len trochu. Nemusíš robiť scénu."Marek sa sklonil a jemne jej dlaňou zovrel členok. Pomaly, citlivo. Jeho dotyk bol ako vánok, ale i tak cítila, ako jej svaly protestujú."To by si trochu možno zaslúžilo ľad. Ale keďže máme maximálne tak ľadovú vodu po daždi, budeš musieť vydržať môj terapeutický humor," zaškeril sa a bozkával jej členok, čím si vyslúžil jedno jemné plesknutie po ramene."Blázon," šepla. "Ale milý blázon."Po raňajkách, ktoré spočívali v zohriatych kúskach krabieho mäsa a kokosovej dužine, sa Marek vybral na skalu. Dorote sľúbil, že bude späť do obeda, a ona sa posadila na slnko, nohu vyloženú na plochom kameni, zabalenú v palmovom liste, ktorý Marek pred odchodom ešte navlhčil.Na skale bol pokoj. Ale nie ten obyčajný, upokojujúci. Bol to zvláštny pokoj. Dusivý.Marek sa rozhliadol po horizonte."Hmm... zvláštne," zamrmlal si. "Ako keby všetko mizlo v opare."Obloha bola čistá, ale ako sa pohľad dostával ďalej, všetko sa strácalo v bledosivom závoji. Len nekonečné nič, ako keď sa sníva a obraz sa nerozvíja.Sadol si, lakte oprel o kolená."Odkiaľ, do pekla, tie varany chodia?" uvažoval nahlas. "Po každom silnom vetre sa niečo zmení. Akoby priplávali. Ale kam by sa skryli? Nevidím žiaden ostrov. Ani loď ani tieň. A predsa sa objavia. Množia sa? Ale kde? Tu ich je príliš málo. Alebo sme ich ešte nenašli všetkých? Možno majú niekde hniezdo. Ale kde?"Pohľad mu padol dolu na ich prístrešok, potom späť na prázdnotu. Niečo v ňom zovrelo. Túžba pochopiť. Ale aj vedomie, že odpoveď možno nikdy nepríde."Zajtra sa vyberiem k pamätníku," pomyslel si. "Možno len tak, rozlúčiť sa. Možno mi to napovie viac než táto prázdnota."Vstal, ešte raz sa rozhliadol a zišiel zo skaly – nezvyčajne rýchlo. Niečo ho tlačilo. Pochybnosť, možno strach, možno len tiché tušenie.Popoludnie plynulo pokojne. Marek sa vrátil k práci na vore, skontroloval úchyty, dotiahol uzly z lian, vyčistil miesto pod palubou. Dorota, hoci s bolesťou, pomaly prešla k jazierku nad jaskyňou, kde sa už voda zmenšila na tenkú líniu."Ak nepríde dážď..." poznamenala, keď za ním neskôr prišla."V tom prípade ti zakazujem plakať. Slzy sú teraz luxus," žartoval Marek.Večer bol teplý. Obloha sfarbená do purpuru. Vyšli spolu k jazierku nad jaskyňou, kde sa kúpavali. Dorota si vyhrnula šaty, vošla opatrne do vody a Marek za ňou, špliechajúc ako veľká vydra."Vieš," povedal ticho, keď jej pomáhal sadnúť si na okraj, "nech je tam za tým oparom čokoľvek, ja už viem, čo mám tu. A že odídeme len vtedy, keď budeme obaja pripravení. Nie skôr."Dorota sa usmiala. Voda sa ligoce okolo nich, ako by aj ona vnímala ticho večera."Ďakujem, že ma poznáš lepšie, než ja samu seba," šepla a oprela si čelo o jeho.Zaspávali neskôr s vôňou vody vo vlasoch, slaným bozkom na perách a vedomím, že hoci ich zajtra možno čaká ďalší záhadný deň, dnes prežili jeden obyčajný – krásny, blízky, ich.

- JK -