170. Deň výstupu

Marek sa zobudil do známeho tepla ranného svetla, ktoré ako vždy nežne prechádzalo cez palmové listy nad jaskyňou a hladilo mu tvár. Oči sa mu pomaly otvorili, ešte stále v zajatí polosnov, a ruka sa automaticky načiahla vedľa seba.

Prázdno.

Nebola tam.

Zodvihol hlavu, oči sa mu rozšírili, ale nepanikáril. Za tie mesiace sa naučil rozlišovať medzi tichom nebezpečia a tichom nepokoja. Toto bolo len to druhé. No stále – vstal rýchlo, až mu puklo v kolene, a hneď vyšiel von z jaskyne.

Vonku bolo nádherne. Slnečné lúče maľovali svet do zlatista, palmy jemne šumeli a piesok bol ešte vlhký po nočnej rose. Marek sa ponaťahoval, oprel sa o bok a zívol.

"Dorota?" zavolal do prázdna, nie naliehavo, len zvedavo.

Nikde nič.

Nebol dôvod sa hneď znepokojovať. Zišiel k jazierku nad jaskyňou, kde sa Dorota často chodila umývať. Prázdne. Len ticho, voda pokojná ako zrkadlo. Zamieril k spodnému jazierku pod skalou – aj tam nič. Potom k záhradke. Rastliny napojené, zemina upravená. Zjavne tam bola. Ale kde je teraz?

A vtedy to začul.

Hlas.

Z diaľky. Z výšky.

"Marek!"

Ostrý tón, ale nie v panike. Skôr... nadšený. A keď sa otočil, skoro sa mu podlomili kolená. Hore na vyhliadkovej skale, kde on sám denne vystupoval, stála ona. Dorota. Vlasy jej natriasal vietor, oči sa jej ligotali slnečným svetlom a rukami mu energicky mávala.

Marek sa rozbehol.

"Dorotka! Ty jedna nezbedná ženština! Ty si tam... ty si tam vyliezla bez barle?!" volal za behu, hlasom plným obáv, no aj úžasu.

"Zadrž! A nešomri! Ešte sa mi budeš rozčuľovať, keď ja som sa konečne odhodlala?" odpovedala mu zhora so smiechom, v ktorom bola pýcha a vzrušenie.

Keď sa vyšplhal hore, lapal po dychu. Ona už sedela na jeho obľúbenom mieste, nohy zložené pod sebou, tvár otočenú k slnku. Bola nádherná – unavená, trošku spotená, ale šťastná.

"Chcela som si tiež raz užiť ten tvoj východ slnka. Sama. Bez pomoci. A zvládla som to. Aj keď mi to trvalo večnosť," povedala ticho, no s víťazným úsmevom.

Marek sa na ňu díval v nemom úžase. "Ale... barla..."

"Je tam dole, hneď pod skalou," prehovorila hrdým tónom. "Oprela som ju o strom. Vyšla som bez nej. Síce noha ešte trochu bolí, ale... už sa to dá."

Posadil sa vedľa nej. Pomalým pohybom jej položil dlaň na chrbát, palcom prechádzal po jej lopatke. Mlčali. Slnečné lúče ich zahrievali, obzor pred nimi sa pomaly rozpaľoval do oranžovo-ružových farieb.

Sedeli tak dlho. Možno hodinu. Možno dve. Svet sa nehýbal. Len oni dvaja, dych za dychom. Až keď im brušká zagrgali, pozreli na seba a zasmiali sa.

"Hlad nás vyháňa," poznamenal Marek.

Cestou späť jej pomáhal – nie preto, že by ju podceňoval, ale preto, že si to zaslúžila. Bola silná. Ale zároveň vedel, že noha si ešte pýta oddych. Pri koreni stromu jej podal barlu.

"Ešte ju musíš doliečiť," povedal nežne. "A prestať špekulovať, že si už nesmrteľná, jasné?"

Dorota len prikývla. V očiach mala vďačnosť.

Zvyšok dňa bol v rytme práce. Marek pokračoval v spevňovaní voru, kontroloval liány, upevňoval uchytenie škrupín so soľou. Dorota sa vrátila do záhradky. Zalievala, prehrabávala pôdu, sadila nové klíčky.

Ale noha ju bolela.

Snažila sa to nedávať najavo. Nechcela pokaziť Marekov deň. No on ju pozoroval. Z diaľky. Videl, ako si podoprela nohu o kameň, ako na chvíľu zastala, ako si ju chvíľami masírovala. Nepovedal nič.

Až večer.

Sedeli pri ohni, svetlo plápolalo na stenách jaskyne. Dorota mala hlavu opretú o Marekove plece. Ticho dýchala, takmer driemala.

"Dnes som sa nechcela prezradiť..." zašepkala. "Ale bolela ma. Tá noha. Viac než som čakala."

Marek sa len usmial. Jemne ju pobozkal na čelo. Jeho dlaň sa vnorila do jej vlasov.

"Viem," odpovedal potichu. "Ale dnes si bola hrdinka. A ja som na teba pyšný."

Zaspali v objatí. Ticho. Pokojne. So soľou na jazyku, snami v očiach a vedomím, že čoskoro príde ten deň. Deň odchodu. Ale ešte nie dnes.

Dnes bol deň výstupu.

Bez barle.

- JK -