169. Pohľad na oblohu

Ráno ich zobudil rachot. Nie ostrý zvuk, ktorý sa zareže do sna ako dýka, ale niečo dunivé, hlboké, drsné. Ako keď sa váľa skala po zemi alebo padajú konáre pod ťarchou vetra. Marek sa strhol, posadil sa a okamžite sa načiahol po oštepe, ktorý mal opretý o stenu. Dorota tiež otvorila oči – nespýtala sa nič, len pohľadom hľadala odpovede v jeho výraze.
"Počula si to tiež?" zašepkal Marek.
Dorota prikývla. "Zas?" zamrmlala. "To nemôže byť..."
Ale Marek už vstal, rýchlymi krokmi prešiel k východu z jaskyne, prikrčil sa pri vchode a potom sa vyklonil. Oči sa mu rozšírili, telo naplo. A potom sa pohol von.
"Dorota... poď sa pozrieť, ale pomaly," povedal ticho cez rameno.
Pred ich plotom, presne z tej strany, odkiaľ les prechádzal do roztrúsených kríkov a tienistých zákutí, stál varan. Bol mohutný, no nie taký obrovský ako ten, ktorého kedysi zabili a zároveň nie taký akého videli na druhej strane ostrova. Tento bol o čosi menší, svetlejšej farby, jeho koža sa leskla vo vlhkom rannom vzduchu ako starý pergamen. Pazúry mal zarazené do piesku, nos natlačený na jeden z kolov ich plota. Dýchal pomaly, hlboko. A nehýbal sa.
Marek zovrel oštep, ale nepohol sa. Z jaskyne už pomaly vyšla aj Dorota, opierajúc sa o barlu. Zastala hneď za ním.
"Bože," vydýchla. "Naozaj ďalší."
"Ale plot ho zastavil," dodal Marek. "Drží."
A naozaj – varan sa nedokázal pretlačiť cez stenu z kolov a konárov, ktorú Marek pred pár dňami postavil. Skúšal to, ale zakaždým, keď sa oprel, koly sa len mierne pohli a vrátili späť. Bol tam ako pred dverami, ktoré nevedel otvoriť.
Marek chvíľu rozmýšľal. Potom si spomenul, že pri ohnisku má ešte jednu rybu, ktorú večer nevyužili. Rýchlo ju vzal, priblížil sa na bezpečnú vzdialenosť a hodil ju smerom k plotu. Ryba dopadla kúsok od neho.
Varan na ňu zareagoval okamžite. Rýchlym, takmer hadím pohybom sa pohol, raz-dva a rybu prehltol bez váhania. Ani sa nezastavil. Nebojoval s ňou. Len ju schmatol a zmizla v jeho hrdle.
Dorota zostala stáť, prekvapená.
"Takže... sú tu ešte iní," povedala ticho. "Alebo..."
"Alebo pri tom vetre nedávno preplával z iného ostrova," dopovedal Marek. "Vieš, tie vlny boli silné. A oni vedia plávať. Ak bol blízko, mohol sa sem dostať."
"Ale to už nebudeme zisťovať, však?" spýtala sa, viac výzvou ako otázkou.
"Nie," povedal Marek. "Stačí, že vieme – plot funguje. A že si musíme dávať väčší pozor."
Naklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo. "Idem na skalu. Skontrolujem horizont."
Dorota prikývla. Vedela, že to je jeho spôsob. Tak ako ona sadí klíčky a mení ticho na domov, Marek hľadá odpovede v diaľke. Sleduje. Stráži.
Výstup na skalu bol dnes ľahší. Nohy ho niesli s istotou, myseľ bola číra. Hore sadol, ako vždy, a dlho sa pozeral. Horizont bol čistý. Modrá hladina sa tiahla donekonečna. Nebolo tam nič. Ale zároveň – všetko, čo chcel chrániť, bolo na druhej strane ostrova. V ňom.
Keď sa vrátil späť, privítala ho vôňa. Pred jaskyňou Dorota rozložila listy ako tanier. Na nich opatrne uložila dve pečené ryby, pokrájané banány a niekoľko kúskov nasoleného kraba. Sedela v tieni, ruky ešte mastné, ale oči pokojné.
"Hotové," oznámila jednoducho.
Jedli potichu, pomaly. Chuť bola silná, slaná, ale príjemná. Ich prvé jedlo po zvláštnom ráne, ktoré ukázalo, že ostrov stále skrýva tajomstvá.
Po obede Marek prešiel k škrupinám. V niektorých sa už začínali kryštáliky soli usádzať na dne – tenučké, belavé zrnká. V iných sa voda ešte len odparovala. Bolo ťažké odhadnúť, či to stačilo. Slnko tu bolo silné, ale aj vlhké prostredie mohlo spomaliť proces. Každopádne, bolo rozhodnuté – musia nazbierať viac škrupín aj mušlí, aby zvýšili zásoby.
Marek sa posadil, vybral uhlík a list, a začal si v hlave prechádzať zoznam:
– voda v kokosových škrupinách
– banány
– sušené ryby
– pečení kraby
– kokosové orechy na pitie aj jedlo
– oštep, nôž ak nôž z mušle
– liány ako lano
– prikrývky z paliem
– nádoby zo škrupín
Dorota sa k nemu pridala a prechádzali zoznam spolu. Dopĺňali, upravovali, vymýšľali, čo ešte môžu vylepšiť. Ako zabaliť zásoby. Ako ich upevniť na vor. Ako rozdeliť zásoby, keby museli čeliť nečakanému zvratu.
A tak uplynul deň. V pokoji. Po zvláštnom začiatku prišiel rozvážny stred. A večer – večer priniesol niečo nečakané.
Sedeli pri ohni, opretí jeden o druhého. Slnečné svetlo pomaly slablo, prechádzalo do oranžovej žiary, ktorá sa prelínala so zlatom oceánu a zeleným tieňom džungle. A vtedy – na oblohe – zbadali líniu.
Biela čiara. Vysoko, takmer neviditeľná. Ale Marek ju spoznal okamžite.
"Lietadlo," zašepkal.
Dorota sa k nemu naklonila, obaja sa dívali do výšky, sledujúc tenký pás, ktorý sa kĺzal po modrej ploche oblohy ako čerstvo nakreslený sen.
"Keby sme tam sedeli..." začala Dorota.
"...už by sme možno pristávali na nejakom letisku," doplnil Marek. "Alebo by sme si pýtali druhý džús a rozmýšľali, kedy najbližšie zapnú wi-fi."
Dorota sa zasmiala. Smiech bol tichý, trochu trpký, ale krásny.
"Vieš čo?" povedala napokon. "Možno raz... Ale dnes som rada, že sme tu. Spolu."
Marek sa na ňu pozrel. V očiach mal tieň túžby, spomienky na svet, ktorý nechali za sebou. Ale aj niečo iné – istotu. Lásku. Odvahu.
"A keď sa vrátime, budeme si objednávať džúsy s ľadom a spomínať, ako chutí ryba s banánom," dodal.
"A soľ," pripomenula Dorota.
Usmiali sa. A dívali sa, ako čiara na oblohe pomaly mizne. A s ňou aj ďalší deň.
Ale ich nádej – tá zostávala.
- JK -