166. Cesta späť

Marek sedel opretý o kôl plota, unavený, spotený, no oči mu zažiarili, keď uvidel Dorotu. Tá k nemu krívala, napätie jej stískalo pery, ale keď sa jej pohľad stretol s jeho, kolená sa jej podlomili nie od bolesti, ale od úľavy. Kľakla si k nemu, objala ho okolo krku, a hoci ho nemohla pevne objať, dotyk ich tiel hovoril všetko.
"Si nažive," šepla, hlas jej znel trasľavo, akoby tomu ani neverila.
Marek prikývol, oprel si čelo o jej čelo. "Myslel som, že ťa už nikdy neuvidím."
Zhlboka sa nadýchol, zatvoril oči a nechal pár sekúnd prejsť, než prehovoril znova.
"Stalo sa to v jaskyni," začal. "Keď som vešal ryby. Najprv som len niečo začul. Nejaké dunenie. Potom ten zápach. Silný. Ako keď sa páli plast alebo guma. A potom... výpadok. Spadol som, myslím. Nepamätám si, ako som sa dostal von. Ale muselo to byť niečo vo vzduchu."
Dorota ho sledovala s napätím. "Myslíš... jedovatý plyn?"
Marek prikývol. "Niečo ako sírovodík. Alebo možno oxid uhoľnatý. Ak je tam hlbšie pod zemou ešte aktívna sopka – aj keď už zhasínajúca – mohol sa tam nahromadiť plyn. Takéto jaskyne, hlavne uzavreté, to robia. Plyny sú ťažšie ako vzduch, usadia sa pri dne... A keď je tam len málo prúdenia, človek to ani necíti, len... zaspí. A niekedy sa už nezobudí."
Dorota zovrela pery. "Ale ty si sa zobudil."
"Mal som šťastie," prikývol Marek. "Ale... ak tam naozaj je sírovodík alebo niečo podobné, nemôžeme tam konzervovať ryby. Nielen kvôli mne. Tie plyny by mohli pokaziť mäso. Alebo ho znehodnotiť tak, že by sme sa mohli otráviť."
Obaja mlčali. Vietor pofukoval pomedzi listy a v tej chvíli sa ostrov znova ozýval len šumením prírody.
"Takže s tým miestom končíme?" spýtala sa Dorota napokon, unavene si sadnúc vedľa neho.
Marek prikývol. "Budeme musieť nájsť iné. Otvorené. Vyššie. S dobrým prúdením vzduchu. A nie v blízkosti tých podzemných dutín."
"Dobre," povedala Dorota. "Ale až zajtra."
Usmiali sa na seba. Vyčerpaní, dobití, ale živí.
Cesta späť bola pomalá. Marek držal oštep v pravej ruke a ľavou jemne podopieral Dorotu. Išla sama, s barlou, ale každý krok si dobre rozvážila. Po čase sa jej do nohy začala vracať bolesť – nie taká ostrá ako predtým, ale známa, tupá. Tá, ktorá hovorila: spomaľ, šetri sa.
"Musíme dať pauzu," priznala po druhej hodine chôdze.
"Jasné," prikývol Marek okamžite. Spustili sa na vyvýšený koreň stromu, sadli si vedľa seba a chvíľu len počúvali zvuky ostrova – vietor, šuchot hmyzu.
"Vieš, čo ma najviac prekvapuje?" spýtala sa Dorota, opierajúc si hlavu o Marekovo rameno.
"Že ešte nie sme mŕtvi?" zasmial sa sucho.
"Nie. Že sa už nebojím, ničoho, ani toho varana."
Marek sa na ňu pozrel. V očiach mal rovnaký údiv ako ona. "Ani ja nie."
Zasmiali sa, tentokrát úprimne, a smiech ich rozvlnil ako deti po daždi. Boli unavení, ale ich srdcia boli ľahšie. Cesta pokračovala, pomalá, s ďalšími prestávkami, ale už bez obáv. Hovorili si historky – o prvom dni na ostrove, o varanovi, o jazierku, o tom, ako Marek raz netrafil kokos a dostal ho priamo do hlavy. Smiech im robil spoločnosť rovnako ako slnko.
A potom, keď popoludňajšie svetlo vytvorilo mäkký tieň, dorazili na čistinu. Starú, zabudnutú, tichú.
Oltár.
Zostal tam ako strážca spomienok. Z machu a kameňov, ošľahaný časom a dažďom, nepatril ani Marekovi, ani Dorote, no obaja ho cítili. Mlčky sa naň zadívali.
A v tom tichu sa stalo niečo zvláštne. Nie slová. Nie pohyb. Len... pohľad.
Jeden na druhého.
A vedeli.
"Nemôžeme tu zostať navždy," zašepkala Dorota.
Marek prikývol. "Nie. Tento ostrov bol kapitola. Nie koniec knihy."
Potom sa už nič nepovedalo. Len sa znova pohli – krok za krokom, pomaly, ale srdcom smerom domov.
Podvečer sa vrátili. Keď sa pred nimi otvorila pláž a v diaľke sa zjavila ich jaskyňa, Marek zastal. Dorota tiež. Stáli mlčky a pozerali na to miesto, ktoré im zachránilo život, ktoré ich prijalo, ktoré sa stalo ich útočiskom.
"Domov," zašepkala Dorota.
"Naozaj domov," zopakoval Marek.
Vošli dnu. Položili zásoby. Sadli si k ohnisku. Nehovorili už nič, pretože nebolo čo dodať. Mali všetko, čo potrebovali – oheň, prístrešie, jeden druhého.
A ostrov – hoci nevyspytateľný – im dovolil znova si vydýchnuť.
Noc prišla pomaly. A oni, unavení a obalení soľou a prachom, zaspali v objatí, s vedomím, že zvládli ďalší deň.
A možno... že ich zajtra čaká nový začiatok.
- JK -