165. Hlas v húštine

Ráno neprišlo ako nádej, ale ako skúška. Slnečné lúče sa síce dotkli stien jaskyne, no nepriniesli so sebou teplo pokoja. Dorota otvorila oči v okamihu, keď svetlo ešte len napol rozbíjalo tmu. Jej prvý pohľad mieril vedľa seba – no miesto bolo prázdne. Tak ako včera. Tak ako v noci. Tak ako... pridlho.Vstala bez váhania. Nebola v nej už ani kvapka neistoty. Žiadne ďalšie čakanie. Žiadne ospravedlňovanie si jeho neprítomnosti. Dnes. Dnes pôjde. Nájde ho.Za pár minút mala všetko pripravené – dva kokosové orechy s vodou, zopár zrelých banánov, nôž z mušle upevnený v opasku so šatky. Opierala sa o barlu, no v očiach jej žiarilo odhodlanie, aké sa zrodí len z lásky zmiešanej s obavou. Pozrela ešte raz na jaskyňu – ich domov – a potom vykročila.Cesta, ktorú poznala, sa vinula ako spomienka. Každý krok jej pripomínal Mareka – kde sa smial, kde jej podával ruku, kde ju niesol. Teraz šla sama. Pomalá, ale nezastaviteľná.A potom – spievala.Nie ticho, nie len pre seba. Nahlas. Z plného hrdla. Nevedela, čo presne spieva – slová sa rodili ako zmes nádeje a strachu, detskej piesne a starej modlitby."Marek! Kde si? Počuješ ma? Som tu! Idem za tebou..."Hlas v húštine – volanie a štít zároveň. Ak by sa tam skrýval varan, možno ho odstraší. Ak by bol niekde nablízku Marek, možno ho jej hlas privedie späť.Cítila, ako sa pot zmiešava s prachom, ako sa barla zabára hlbšie, než by chcela, ale nezastavovala sa. Nie teraz. Nie, kým ho nenájde.Na druhej strane ostrova bolo svetlo matnejšie, zatiahnuté. V jaskyni s výhľadom na studený oceán sa Marek prebudil ako z nočnej mory, ktorá nemala začiatok ani koniec.Bolesť mu praskala v lebke ako búrka. Hlava mu pulzovala, ako by sa mu do mozgu zaryli klince. Z očí mal hmlu, a keď sa pokúsil pohnúť, zistil, že leží krivo – napoly v piesku, napoly na vlhkých listoch."Čo sa... čo..." zachrapčal, no hlas mu uviazol v hrdle. Nepamätal si, čo sa stalo. Spomienky boli rozbité na úlomky – ryby, ticho v jaskyni, zvláštny zápach... a potom už nič. Len bolesť. Ticho. Tma.Z posledných síl sa vyplazil von. Každý pohyb pálil. Všetky kĺby kričali. Ale chcel čerstvý vzduch. Chcel svetlo. Chcel odpovede.Dovliekol sa k plotu, ktorý deň predtým postavil ako obranu – teraz sa oň oprel ako o poslednú oporu v zrútenom svete. Sadol si do tieňa, kde bolo ticho. Hlavu mal zvesenú, oči kalné. Dýchal plytko. Každý nádych ho bolel.A potom sa niečo pohlo.Z húštiny, ticho ako tieň, vyšiel varan.Nie obrovský, ale dosť veľký na to, aby Marek stuhol. Jeho dlhé telo sa vlnilo v tráve, pazúry škrabali po koreňoch, jazyk mu švihal ako bič. Neutekal. Neútočil.Išiel rovno k nemu.Marek sa nemohol pohnúť. Slabosť mu pripútala nohy k zemi, bolesť mu zatemnila vôľu. Len sedel, opretý o svoj vlastný výtvor – symbol ochrany, ktorý teraz nechránil jeho samotného.Varan sa priblížil na tri metre. Zastavil. A díval sa mu do očí.Ich pohľady sa stretli. Ticho. Dlhé. Kruté. V tom pohľade bolo všetko – zvieracia bezcitnosť, ale aj poznanie. Marek cítil, že ho ten tvor skúma. Možno cíti jeho slabosť. Možno rozmýšľa, či má zaútočiť.Ale neotočil sa. Neutiekol.A ani Marek. Len sedel, dýchal, krv mu pulzovala v spánkoch a srdce mu kričalo jediné meno."Dorota..."A potom... šuchot. Vetvy sa pohli. A z lesa, v slnečných lúčoch, ktoré rozbíjali tieň, vyšla ona.Dorota.Šla opatrne. Barla jej pukala pod nohami, tvár mala upotenú a od piesku. A potom ho zbadala.Marekove nohy. Trčiace spod plota. Len nohy, nehybné, ako by sa zrútil a ostal tam ležať. V okamihu stuhla. Srdce jej vynechalo úder."Marek!" zvolala naliehavo, hlasom, ktorý sa triasol a sekal vzduch ako zúfalé ostrie.A v tom okamihu sa varan pohol. Pomaly. Nepatrne. Otočil hlavu k nej. A potom – zmizol v húštine. Bez zvuku. Bez hnevu. Bez stopy.A ona sa rozbehla. Tak, ako to jej telo dovolilo. Rýchlo. Neohrabane. Ale naplno.Ostrov mlčal. Ale vo vzduchu sa vznášala jediná emócia.Úľava... alebo koniec.

- JK -