16. Marekov odchod

Vietor zavíjal ako besná šelma a čln, ktorý sa zmietal na oceáne, bol len hračkou v jej drápoch. Každý náraz vlny otriasal krehkým plavidlom, ktoré bolo len zúfalým pokusom prežiť. Dorota sedela na jeho dne, pevne zvierala mokré lano a bojovala nielen s prírodou, ale aj so zúfalstvom, ktoré jej zvieralo hrdlo.Marek sedel pri okraji člna a snažil sa udržať aspoň akú-takú stabilitu. Tvár mal napätú, jeho oči boli upreté na vlny, ktoré sa neustále dvíhali vyššie. Bez kormidla – všetko, čo mohli urobiť, bolo držať sa a dúfať, že ich čln neprevráti ďalší náraz."Dorota!" zakričal cez hukot búrky, jeho hlas bol ledva počuteľný. "Drž sa pevne! Nepusť sa, počuješ?!"Dorota zdvihla pohľad, jej vlasy prilepené k mokrej tvári, a prikývla. Slzy, ktoré by jej za iných okolností tiekli po tvári, boli teraz zmiešané s dažďom. Každý sval v jej tele kričal od bolesti, ale odmietala sa pustiť."Marek, toto nevydržíme!" zakričala, jej hlas sa strácal vo vetre."Musíme! Nemáme inú možnosť!" odpovedal a pevnejšie sa zaprel nohami.V tej chvíli ich zasiahla obrovská vlna, ktorá sa zodvihla ako múr, vyšší než všetky predchádzajúce. Čln sa prudko prevrátil na bok, a Dorota pocítila, ako sa jej celé telo šmyklo po mokrom dne. Jej prsty reflexívne zovreli lano, ale prudký náraz ju takmer zrazil cez okraj."Marek!" zakričala zúfalo, keď jej oči zachytili jeho postavu zmietanú vlnami.Marek sa snažil udržať rovnováhu, ale voda ho zmietla ako pierko. V jednej chvíli bol pri člne, v ďalšej ho vlna odhodila preč. Dorota sa natiahla k nemu, ale jej ruky dosiahli len prázdnotu."Nie! Nie, prosím!" kričala, jej hlas sa lámal od hrôzy. Zúfalo sa chytila ďalšieho lana, snažila sa niečo urobiť, hoci vedela, že vietor a voda sú oveľa silnejšie než ona.Marek sa na chvíľu vynoril z vĺn, jeho ruky zúfalo šmátrali po vzduchu. Ich pohľady sa stretli – len na okamih, v ktorom bolo všetko. Strach. Bolestivé vedomie, že toto môže byť koniec."Dorota!" vykríkol, ale ďalšia vlna ho okamžite pohltila."Nieeee!" zrúkla Dorota a siahla po lane, snažila sa ho k nemu hodiť. Jej ruky sa triasli, oči mala naplnené slzami. "Marek! Drž sa! Prosím, bojuj!"Ale Marekova postava bola stále ďalej. Vlna za vlnou ho unášala mimo dosahu, až kým sa úplne nestratil z dohľadu.Dorota sedela na dne člna, jej ruky stále zvierali lano, akoby verila, že ho dokáže ešte niečím zachytiť. Jej prsty boli zodraté, krvácali, ale ona si to ani neuvedomovala. Hľadela na nekonečný oceán pred sebou, na jeho temnú hladinu, ktorá pohltila všetko, na čom jej záležalo."Marek…" zašepkala, jej hlas bol takmer nepočuteľný.Ticho v duši, ktoré po jeho odchode nastalo, ju mrazilo viac než vietor a vlny. Kvapky dažďa, ktoré padali, boli teraz jemnejšie, ale chlad, ktorý prinášali, bol rovnako nemilosrdný. Každý náraz vlny na čln bol len ozvenou toho, čo stratila.Dorota zavrela oči a potiahla si mokré kolená k hrudi. V hlave jej hučalo. Predstavovala si jeho tvár, jeho odhodlanie, ktoré ju vždy držalo pri živote. Ale teraz bola sama. Zrazu si uvedomila, že jeho hlas jej stále znie v ušiach – výkriky, ktoré už boli len spomienkou."Nie, nie… toto nemôže byť koniec…" šepla, ale jej vlastné slová zneli prázdno. Cítila, ako sa jej srdce láme.Búrka utíchala, jej posledné výkriky mizli za obzorom. Dorota sedela bez pohnutia, nechala sa unášať prúdom, kým sa jej telo traslo od zimy. Vietor slabol, ale jej strach nie. Myšlienka, že Marek je preč, sa jej ako čierny mrak zakorenila v mysli.A potom – v diaľke, na horizonte, sa niečo objavilo. Bola to len temná, nejasná silueta, ktorú osvetlil náhly blesk. Ostrov!?!Dorota na okamih zadržala dych. Ten obrys sa zdal byť bližšie, ale zároveň nepriateľsky vzdialený. Bol to nehybný kus zeme uprostred nekonečného oceánu, no pre ňu neznamenal úľavu. Bol to len ďalší symbol toho, že Marek už nie je s ňou."Marek…" zašepkala opäť, ale tentoraz sa jej hlas zlomil. Do očí sa jej nahrnuli nové slzy. Strach, ktorý jej prehlušil všetko ostatné, bol teraz neznesiteľný. "Prosím… prosím, nech to nie je pravda…"Čln sa pomaly blížil k ostrovu, ale Dorota nevidela pevnú zem ako cieľ. Cítila len prázdnotu. A strach, že ho už nikdy neuvidí...

- JK -