159. Výluka

Ráno ich nezobudilo svetlo. Zobudila ich zima.
Dorota sa podvedome pritiahla bližšie k Marekovi, schúlená do seba ako dieťa. Jej telo sa triaslo a pery mala jemne pootvorené, akoby v spánku hľadala teplo v dychu. Marek sa zobudil náhle, s ostrým nádychom, ktorý sa zmenil na oblak pary. Zamrzol na mieste. Na chvíľu si myslel, že sníva. No nie. V jaskyni bolo chladno. Neprirodzene. Takmer... zimne.
Bez slova vstal, prehodil na Dorotu svoju košeľu, ktorú mal zavesenú nad sebou ako prikrývku, a ihneď sa pustil do práce. Drevo mali pripravené, no doteraz ho používali len na večerné oheň. Teraz ho Marek bral plnými dlaňami, sucho praskalo pod jeho dotykom, a iskry z kameňov preskakovali netrpezlivo.
Zakresol oheň.
Plamene sa zrodili váhavo, akoby aj ony cítili, že niečo nie je v poriadku. No napokon sa rozhoreli, rozhýbali sa a rozohriali kamene i vzduch okolo. Dorota sa pomaly posadila, zabalená do šatiek, s rukami pod pazuchami. Jej pohľad bol omámený, tvár bledšia než inokedy.
"To... je zima?" šepla neveriacky.
Marek prikývol, ruky natiahnuté k ohňu. "A poriadna. Mám husiu kožu až za ušami."
"Ale prečo? Nikdy tu takto nebolo. Ani po dažďoch, ani v noci. A teraz ráno?"
Marek sa zadíval do plameňov. Mal ten výraz – ten sústredený, premýšľavý, aký používal, keď sa snažil niečo logicky vysvetliť. Dorota ho poznala dosť dlho na to, aby vedela, že v tejto chvíli spracováva informácie ako knižnica plná dokumentárnych filmov.
"Sleduj," začal, tichým tónom, akoby nechcel vyrušiť ticho dňa. "Ak sa dobre pamätám... existujú fenomény, ktoré menia mikroklímu ostrovov. Nazýva sa to teplotná inverzia."
"Čo to znamená?"
"Že namiesto toho, aby bol teplejší vzduch hore a studený dole, sa to na chvíľu prehodí. Ochladený vzduch z vyšších vrstiev atmosféry sa stiahne nad krajinu. Môže za to vietor, tlakové zmeny, alebo aj posuny oceánskych prúdov. Keby tu niekde v noci prebehol prudký vietor z vyššej vrstvy, mohol sem dotiahnuť túto chladnú vlnu."
Dorota prikývla. "Takže je to... normálne?"
"Nie úplne bežné, ale ani výnimočné. Skôr zvláštnosť, nie hrozba. Ale," pozrel na ňu vážne, "je to aj signál. Ak sa klíma mení, ak prichádzajú nové vetry, nové prúdy... možno ostrov čelí inej fáze sezóny. Možno prichádza obdobie búrok. Alebo sucho. Alebo chladné rána."
Znovu si sadol bližšie k nej a položil ruku na jej chrbát. "Nechcem panikáriť. Ale čím viac o tom premýšľam... tým viac si myslím, že nás príroda varuje. Nemáme čas nazvyš."
Dorota prikývla, zabalená v látke až po uši. "Dnes teda na skalu nejdeš, však?"
"Nie. Je to šmykľavé. A ak by som sa pošmykol..." nedopovedal.
"Zostaneš. So mnou," šepla.
"Zostanem. A naplánujeme všetko na zajtra. Zajtra pôjdem do tej teplej jaskyne. Skontrolujem ryby. Ak budú zakonzervované, pripravíme väčšie zásoby. Nasolíme, usušíme. A začneme baliť. Pomaly. Rozumne. Ale nezastavíme sa."
Dorota sa k nemu pritisla. "Dobre."
Deň sa niesol v tichosti. V jaskyni. Pri ohni. Dvere z lístia sa zatvorili pred vetrom, kokosové misky s vodou zahrievali pri plameni, Dorota si uväzovala nové šatky, aby lepšie chránili brucho, a Marek si vyrezával malé symboly do tenkých kúskov dreva – znaky, ktoré mali predstavovať smer, čas a rozhodnutie.
Neskôr, keď sa slnko priblížilo k obzoru a teplota opäť stúpala, rozložili ešte jedno ohnisko – tentoraz vonku. Využili teplo na ohriatie jedla a spoločne si sadli pod palmu, zabalení v jednej deke zo šiat.
"Vieš, čo je zvláštne?" začala Dorota. "Že aj keď je chlad, aj keď sme nevedeli, čo s tým... necítim sa tak, ako kedysi. Nie som paralyzovaná. Len vnímam – že sa niečo končí. A niečo začína."
Marek jej pohladil líce. "Zima je premenlivá. Ale my... my sme už niečo viac než len dvaja zblúdilci."
"Tak čo sme?"
Usmial sa. "Dych, čo sa nevzdáva. Dvaja, čo našli oheň aj v chlade."
Dorota sa zasmiala a privinula sa k nemu.
A tak tam sedeli. V teple ohňa, s vedomím, že dnešok nie je na konanie, ale na rozhodovanie. Že zajtra ich čaká ďalší krok – ku konzervovaným rybám, k prípravám, k odchodu. Ale dnes... dnes je ešte čas na dýchanie, na dotyk, na lásku.
Záverečné lúče dňa sa vkrádali do jaskyne ako zlato. A v ich svetle bola istota, že hoci svet vonku chladne – medzi nimi horí oheň, ktorý sa nezhasína.
Ich príbeh nekončí.
Len sa otvára nová kapitola.
- JK -