158. Zem, vietor, voda, dych

Deň sa začal ako desiatky iných predtým. Pokojne. Bez výbuchov, bez napätia, bez výkrikov prírody ani duše.
Dorota sa prebudila s úsmevom na perách. Tentoraz to nebolo pre sen, ani pre Marekov dotyk, ale pre vôňu. Krabie mäso sa opekalo na plochej kamennej platni pri ohni. Slaný vzduch sa s ním miešal ako symfónia ostrova. Vstala pomaly, opierajúc sa o barlu len zo zvyku – už ju takmer nepotrebovala. Brucho jej jemne vyčnievalo pod viazanou šatkou a keď prešla k ohnisku, Marek sa na ňu usmial.
"Dobrý deň, princezná," povedal s hranou úklonou, pričom si nožom práve otváral kokos.
"Dobrý deň, kuchár. Čo máme na menu?" opýtala sa, sadnúc si k nemu.
"Dnes špecialita ostrovnej kuchyne – jemne grilovaný krab s prímesou kokosového výparu a štipkou lásky."
Zasmiala sa. Nie z povinnosti. Úprimne. Ich dni boli stále bojom – ale niekedy to bol príjemný, tichý boj so životom, ktorý ich skúšal aj odmeňoval.
Po raňajkách sa Marek ako vždy vydal na skalu. Povedal, že je to zvyk, ale Dorota vedela, že je to viac než to. Jeho svätyňa. Miesto, kde hľadal nie signály zo sveta, ale signály zo seba.
Kým on stúpal hore, ona sa pustila do staronovej rutiny – triedenie listov na prístrešok, odhŕňanie piesku, čo vietor zaniesol k vchodu do jaskyne, a zber kokosových škrupín na vodu. Jej pohyby boli pokojné, vedomé, sústredené. Telo si žilo svojím tempom, ako keď klíči semienko. A duša? Tá si začala veriť, že prežiť neznamená iba nezomrieť.
Marek medzitým dorazil na skalu. Z vrcholu bol výhľad čistý. Horizont sa kúpal v dopoludňajšom svetle, nič rušivé, nič sľubné – len oceán, večný a tichý. Sadol si na svoj kameň, vytiahol z vrecka malý kúsok uhlíka a začal si do mušle vyrezávať znaky – dátum, náladu, niekedy len čiaru. Bolo to jeho denníkové písmo, čitateľné len jemu. Potom si ľahol na chrbát, zavrel oči a počúval vietor. Dnes znel ako pieseň, nie ako varovanie.
Zostúpil dolu až popoludní, mierne spálený, ale s pokojom v očiach.
"Ako bolo hore?" spýtala sa Dorota.
"Ako v nebi. Ak by nebo bolo trochu slané a veterné."
Zvyšok dňa prežili v harmónii. Lovili ďalšie ryby, preplietali nové lano, pozbierali suché palmové listy a naplnili nimi prázdne škatuľky z kokosov. Slnko sa už nakláňalo a teplota bola príjemná. Z tábora sa ozýval smiech, šelest práce a občasné zašumenie listov, čo sa mihali v stromoch.
A potom...
To prišlo.
Bez výstrahy. Bez šepotu. Bez tieňa.
Ako úder z neba.
Najprv vietor.
Nie vietor ako vánok, ktorý sa hrá s vlasmi. Nie. Ostrý. Prudký. Ako rana dlaňou do tváre. Vietor, čo rozvíril piesok, zohol palmu a rozmetal mušle po pláži. Dorota stuhla, Marek sa okamžite postavil.
"Do jaskyne!" skríkol a už bežal k nej, chytajúc ju za ruku.
Nebolo to ako tie známe dažde. Toto bolo živé. Tlak vzduchu sa zmenil. Zvonilo v ušiach.
Z ničoho nič sa nebo zatiahlo – čierna čiara sa zarezala ponad ostrov ako otvorený žilový rez. Vlny sa rozbehli. Z oceánu sa vynoril hukot – nebol to hrom, ale niečo iné. Akoby dýchala samotná zem.
Dážď začal ako facka. Nie kvapky – ostré, ťažké hroty vody. Všetko mokré. Všetko šmýkavé. V priebehu sekúnd boli premočení. Marek zatlačil Dorotu do jaskyne, prikryl ju listami, prikrčil sa vedľa nej.
Plamene ohniska vyhasli okamžite. Palmové listy na streche začali praskať. Z pláže zaznel treskot – vietor odtrhol jednu z kokosových misiek a zlomil konár.
Marek si k nej kľakol a zakryl jej telo vlastným. Dýchali spolu. Rýchlo. Hlboko. Vietor znel, akoby kričal. A v tom chaose, v tom burácaní a dažďa, sa ich oči stretli.
"Je to len prechodné," zakričal jej do ucha. "Len krátka búrka."
A tak aj bolo.
Ako náhle, ako prišla – tak aj odišla.
V priebehu minút sa vietor upokojil. Hromy utíchli. Voda stekala zo skál v tichých potôčikoch. Obloha sa otvorila, najprv sivá, potom svetlejšia. Nakoniec... zlatistá.
Vyšli z jaskyne pomaly.
Všade navôkol bolo mokro, ale čisto. Vzduch dýchal inak. Ostrov sa napil. Palmy sa leskli, piesok bol ubitý a hladký.
Marek sa pozrel na nebo. Potom na Dorotu. Vlasy jej priliehali k lícam, ruky mala špinavé od bahna, ale v očiach... bola sila.
"Prežili sme horšie," povedala ticho.
"A prežijeme aj viac," odpovedal Marek.
Stáli tam. Dvaja ľudia. Mokrí, udýchaní, ale živí. V ich tele prúdila krv. V ich srdciach bublala nádej.
A kdesi v tichu zeme, vody a vetra sa znova zrodil dych.
- JK -