155. Soľ

Ráno sa pre Mareka začalo ako mnohé predtým – krátkym stíšením na vrchole útesu. Vystúpal hore už takmer bez premýšľania, no zakaždým, keď dorazil na okraj, zastavil sa v tichom pozdrave krajiny, ktorá ho naučila prežiť. Horizont bol čistý. Vietor jemne kolísal palmovými listami, no nič sa nehýbalo, čo by naznačovalo príchod záchrany. A dnes to Mareka ani netrápilo. Dnes v ňom horela iná túžba – pripraviť sa. Nielen prežiť, ale byť pripravený. Pre nich. Pre ňu. Možno aj pre to malé, čo ešte nemalo meno.
Zoskočil dolu svižnejšie, než bývalo zvykom. Dorotu ešte stihol pobozkať na čelo, keď sedela v tieni jaskyne a viazala šatku okolo vlasov. Potom zamieril pod útes, k jazierku, ktoré v začiatkoch oddelili kameňmi od prúdov oceánu. Z bezpečného zákutia vytiahol niekoľko najväčších rýb, ktoré sa mu podarilo nachytať v uplynulých dňoch. Ich lesklé telá sa leskli v rannom slnku, bruchá plné mäsa, plutvy stále držiace svoj tvar. Zabíjal ich rýchlo, s presnosťou, ktorú získal dlhými týždňami tréningu. Žiadne zbytočné utrpenie. Iba rešpekt a nevyhnutnosť.
Dorota sledovala z diaľky, ako filetoval ryby na rovnom kameni, Marek pracoval potichu a sústredene. Každý pohyb mal význam. Každé reznutie bolo gesto zodpovednosti. Potom ich zavesil na šnúrky vytvorené z lian a zavesil ich medzi dva konáre – na miesto, kde vietor prúdil silno, ale slnko ešte nepálilo priamo. Zavesené ryby sa hompáľali ako tiché kyvadlá nádeje.
No tým sa Marek nezastavil.
Dávnejšie si všimol zaujímavý jav – keď sa jedna plytká mláčka po prílivovej vlne vyparila, zostal na jej dne biely povlak. Soľ. Vtedy mu to len prebehlo mysľou. Dnes to bola misia. Rozložil v piesku niekoľko misiek a kúskov plochých mušlí, ktoré vyčistil, a naplnil ich morskou vodou. Potom ich položil tam, kde bolo slnko najsilnejšie. Vytvoril celý rad malých slnečných "výparní", ktoré by mali po čase vyprodukovať čistú, suchú morskú soľ.
Vedel, že to bude trvať – možno deň, dva. Ale ak sa mu to podarí, získajú vzácne korenie aj konzervant. Soľ mohla znamenať rozdiel medzi jedlom, ktoré vydrží, a tým, ktoré zhnije po dvoch dňoch plavby.
Zvyšok dňa strávil v oceáne. Vzduch bol teplý a slnko neúprosné, ale Marek sa nevzdal. Každý záblesk pod vodou, každý tieň pohybu v plytčine bol preňho výzvou. Zdvihol oštep, ktorý si vylepšil ostrou rybacou kosťou, a čakal. Skákal medzi skalami, ponáral sa, bojoval s odporom vody aj s vlastnou únavou. Chytil ďalšie štyri veľké ryby. Boli ťažké, mokré, slizké – ale boli to poklady. Každý úlovok položil na palmový list pripravený na pláži.
Dorota ho sledovala z útesu pri jaskyni. V tieni jednej palmy sedela na svojom mieste, no oči jej nespali. Pozorovala každý jeho pohyb – ako sa prikrčil, ako vystrel pažu, ako zadržal dych, keď sa vlny zvírili. Sledovala ho ako niekoho, kto nesie váhu dvoch životov. A viac než raz jej prebehlo hlavou, že ak je v nej naozaj nový život, je požehnaním, že ten druhý človek v ich malom vesmíre je práve Marek.
Keď sa vrátil, slnko už klesalo. Dorota pripravila miesto v tieni jaskyne, upratala mušle, doniesla zvyšky kokosovej vody a natrhala niekoľko mäkkých listov, ktoré použila ako podložku. Keď Marek vošiel do tieňa, jeho tvár bola červená, vlasy mokré, oči unavené, ale šťastné.
"To bola plavba!" usmiala sa, keď si sadol.
"Nie. To bol lov. A boj. A pehavo-slaná kúpeľná procedúra v jednom."
Zasmiala sa. Podala mu vodu, ktorú vypil jedným dúškom. Položil si hlavu na jej kolená a pozrel hore. Jej vlasy sa mu dotýkali čela. Slnko klesalo pomaly, ale on už nemal síl na slová.
"Unavený?" spýtala sa ticho, kým mu prstami prechádzala po spánku.
"Vyčerpaný," zamrmlal. "Ale stojí to za to. Tých pár gramov soli... tie ryby... všetko. Pre nás."
Dorota sa usmiala, ale v očiach jej žiarilo niečo iné než len vďačnosť. Pochopenie. Hrdosť. Láska.
"Zajtra pokračujeme?" spýtala sa potichu.
Ale Marek už neodpovedal.
Jeho dych sa spomalil, splynul s podvečerným vzduchom. Ruky mal prekrížené na hrudi, hlavu pohodlne uloženú na jej stehne. Zaspal ešte pred západom slnka. Nie z lenivosti. Nie z nudy. Ale z vyčerpania človeka, ktorý celý deň staval základy budúcnosti – jednej možno veľmi krehkej, ale krásnej.
Dorota ho nechala spať. Nepohla sa. Iba pozorovala horizont, ktorý sa začal ponárať do oranžovo-fialového závoja večera. Vánok šepkal medzi listami, slaná voda sa prelievala medzi mušľami v morských miskách. A kde-tu sa odrazu zaleskol malý záblesk – prvé zrnká soli.
Usmiala sa. A rukou mu prehrabla vlasy.
Na chvíľu sa zdalo, že nič iné neexistuje. Len slnko, ktoré ešte nepadlo. Muž, ktorý bojoval pre ňu. A zem, ktorá suší vodu – aby niečo zostalo.
Soľ.
A láska.
Oboje trvá.
- JK -