152. Ticho, ktoré dýcha

Marek sa prebudil náhle, akoby ho niečo vytrhlo z hlbokého sna. Dýchal plytko, rýchlo, oči mal rozšírené a rukou automaticky siahol na miesto vedľa seba. Prázdne. Lôžko z listov a machu bolo chladné. Dorota tam nebola.
V jaskyni panovalo zvláštne svetlo – šedivé, tlmené, akoby sa deň ešte nerozhodol, či vstúpi do plnej bdelosti. Oheň dohorel len na čierne uhlíky a z kokosovej misky na okraji presakovalo pár kvapiek vody. Všetko pôsobilo nehybne, no Marek cítil niečo opačné – vnútorný pohyb, znepokojenie, ktoré sa šírilo jeho telom ako zimnica.
Zodvihol sa pomaly, oprel sa o lakte a chvíľu len počúval. Žiadny zvuk, ktorý by ho nasmeroval. Žiadny smiech. Žiadne tiché fŕkanie vody pri jazierku. Ani šelest trávy pod Dorotinou barlou. Bolo to nepríjemne známe ticho – to, ktoré vládlo pred ich včerajším zmierením. Ticho plné otázok, obáv, pochybností.
"Možno..." začal si šepkať, ale vetu nedokončil. Radšej vstal. Natiahol sa po svoju košeľu, ktorú v noci použil ako prikrývku, a vykročil z jaskyne, pričom sa mu nohy trochu podlamovali. Nie od únavy. Od neistoty.
Prvé lúče slnka sa opierali o horný okraj útesu, ale dolu bolo ešte stále chladno. Vzduch bol čerstvý, vlhký, a vonku sa tiahla vôňa rannej rosy. Zastavil sa na chvíľu pred vchodom do jaskyne a rozhliadol sa. Všade ticho. A potom – pohyb. Jemný, ako záhyb na hladine.
Jeho oči vystúpali vyššie – ponad krovie, ponad skaly, až tam, kde útes tvoril malú terasu s výhľadom na oceán. A tam – sedela ona.
Dorota. Nehybná ako socha. Nohy mala ponorené do plytkého jazierka, ktoré sa zrána napĺňalo studenou vodou z nočného dažďa. Vlasy jej splývali po ramenách, vetrom jemne rozhodené. Ruky opreté o kameň vedľa seba, ramená uvoľnené, hlava jemne zaklonená.
Marek stál na mieste. Pozeral sa na ňu bez pohnutia. Nebolo to špehovanie. Bolo to pozorovanie s úctou. S bázňou. Ako keď človek zbadá niečo posvätné, čo nechce narušiť ani dychom.
Vedela, že je tam. Nepozrela sa naňho, ale vedela. A on vedel, že vie. To bolo to zvláštne spojenie medzi nimi – ticho, ktoré nebolo prázdne, ale naplnené.
Pomaly, veľmi pomaly sa pohol. Každý krok bol opatrný, jemný, aby nenarušil ten okamih. A keď k nej prišiel, nesadol si hneď. Len sa postavil vedľa a chvíľu mlčal.
"Chladná voda?" spýtal sa napokon, takmer šeptom.
Dorota sa jemne usmiala, hoci sa naňho stále nepozrela. "Chladná. Ale preberá."
"To je dobre," povedal ticho a sadol si vedľa nej, opierajúc sa o tú istú skalu, na ktorej mala položenú ruku.
Minútu, možno dve, len sedeli. Vlnky sa hladili o breh. A medzi nimi sa pomaly tvoril nový zvuk – jemné dýchanie v súzvuku.
"Včera…" začala Dorota, ale zhltla slová. Zodvihla ruku, ako by chcela niečo ukázať, ale potom ju len položila na brucho. Jemne. Nie ako gesto neistoty, ale skôr ochrany.
"Včera to bolo ako sen," pokračovala ticho. "Taký, čo ťa zobudí a nevieš, či ho chceš naspäť, alebo sa bojíš, že to bola len ilúzia."
Marek prikývol. "Chápem. Aj ja som sa bál, že sa dnes ráno prebudíme a bude to celé preč. Ten pocit, že sme sa znova našli."
Dorota sa konečne otočila. Ich pohľady sa stretli. Jej oči boli hlboké, pokojné, ale s tieňom niečoho nevypovedaného.
"Neviem, či som tehotná," povedala napokon. "Nie som si istá. Telo mi posiela signály, ktoré neviem čítať. Niekedy mám pocit, že v ňom tlie nový život. Inokedy si len myslím, že ma telo skúša. Hrá sa so mnou."
Marek sa trochu naklonil, až sa ich ramená dotkli. "Dorotka… ak je to pravda, zvládneme to. Ak to nie je pravda, zvládneme aj to. Nie preto, že vieme ako. Ale preto, že sme na to dvaja."
"Ale čo ak… čo ak to naozaj je dieťa?" zašepkala. "Čo ak v sebe nosím nový život… a my sme na ostrove, bez lekárov, bez pomoci, bez istoty?"
Marek sa na chvíľu odmlčal. Potom sa obrátil k nej, chytil ju za ruku a položil si ju na hruď, kde mu tĺklo srdce. "Počúvaš to? Ten rytmus? Je silný, lebo ty si ma posilnila. Prešli sme cez búrky. Prežili sme choroby. Zvládli sme bolesť, hlad, smrť na dosah. A stále sme tu. Ak v tebe rastie nový život… nie je to hrozba. Je to zázrak. A ak je to len planý poplach… aj tak ti ďakujem, že si mi ukázala, že sa vieme rozprávať o budúcnosti. Nie len o prežití."
Dorota sa zhlboka nadýchla. Na líci jej skĺzla slza – nie zo smútku. Zo zmätku, z túžby, z nádeje, ktorú si ešte netrúfala držať pevne.
"Marek," povedala po chvíli, "chcem ti veriť. Chcem veriť nám. Ale bojím sa. Lebo keď máš v rukách niečo krehké, bojíš sa, že ti to spadne. A ja… ešte neviem, čo presne držím."
Marek sa k nej naklonil ešte viac. Pomalým pohybom jej prstami prešiel po spánku. "Nevadí, že ešte nevieš. Nevadí, že sa bojíš. Nevadí, že to nie je isté. Vieš prečo?"
Dorota pokrútila hlavou.
"Lebo ja tu budem. Každé ráno, keď sa zobudíš v pochybnosti. Každý večer, keď sa budeš báť. Každý deň, keď nebudeš vedieť, čo cítiš. A ak príde dieťa – budem tu aj vtedy. A ak nie… budem tu rovnako."
Zavrela oči. Oprela si čelo o jeho rameno. Dýchala pomaly, ticho. Vzduch okolo nich stíchol.
"Ďakujem," zašepkala napokon.
A to ticho, ktoré medzi nimi zavládlo, už nebolo napäté. Nebolo to ticho nevraživosti, ani ticho strachu. Bolo to ticho, ktoré dýchalo. Ktoré hovorilo bez slov. Ticho zrodené z objatia, z lásky, z túžby žiť aj napriek neistote.
Sedeli tam spolu. Nohy v studenej vode. Dlane prepletené. A kdesi v diaľke – vo vnútri nej, vo vnútri jeho – sa pomaly usídlila myšlienka, že možno svet ešte neskončil. Že možno to najdôležitejšie sa ešte len začína.
- JK -