151. Tam, kde sa začína nový dych 

Ráno sa prebudilo bez jemnosti.
Dorota otvorila oči do sivého svetla, ktoré sa prelievalo cez palmové listy nad vchodom do jaskyne. Nebolo ani teplé, ani chladné – len svetlo. Suché. Neosobné. A v nej bolo niečo podobné. Nie zlosť, nie smútok – len prázdno po včerajšku. Ako keď sa rana zatiahne len preto, aby sa nemusela znova otvoriť.
Marek bol už hore. Sedel chrbtom k nej, pred sebou mal pár kameňov a zväzok lián, ale nerobil nič. Len ich otáčal v rukách, ako by v nich hľadal odpoveď.
Dorota vstala bez slova. Barle ju opäť štípali pod ramenom, ale nezastavila sa. Prešla k jazierku, sadla si na plochý kameň a umyla si tvár. Voda bola studená, ostrá ako sklo. Zabolela, ale aspoň na chvíľu vyčistila myseľ.
Keď sa vrátila, Marek sedel na tom istom mieste. Hlavu mal sklonenú, ruky voľne položené na kolenách. Ani sa neotočil, keď prešla okolo neho.
"Raňajky nebudú?" spýtala sa, tónom, ktorý bol ostrejší, než zamýšľala.
"Ak si niečo ulovíš," odpovedal Marek sucho, bez pozretia.
Dorota stisla pery. V žalúdku sa jej niečo pohlo. Nie len od hladu – bola to tá známa nevoľnosť, čo ju trápila posledné dni. Vzdychla si, potiahla si šatku na čele a bez ďalšieho slova sa otočila.
Znova k jazierku. Znova k samote.
Marek tam ešte chvíľu sedel. Počítal v duchu svoje zlyhania, výčitky, nevypovedané ospravedlnenia. A hoci včera ešte cítil hnev, dnes už bola len únava. A ten pohľad – keď sa ráno ich oči stretli a ona ho úplne obišla. Ako prázdna ulička v známom meste. Bez života. Bez nádeje.
Vstal. Zobral kus kokosového orecha a trocha sušenej ryby. Zjedol to bez chuti. Napil sa z mušle a potom bez slova zamieril ku skale.
Obrad, rutina, rituál.
Cesta hore bola známa. Krok za krokom, dlaň po dlani, známe kamene, známe odtiene zelene. Dnes však nebolo čo hľadať. Nebolo čo čakať. Obzor bol čistý, taký až prázdny, že ho to bodlo pri srdci. Nie pre loď. Nie pre záchranu. Ale pre tú ťažkú istotu, že ich jediné veslo je teraz vzťah, čo sa pomaly potápa.
Zostal hore dlhšie než obvykle. Dýchal. Myslel. Občas sa zadíval do diaľky, ale viac do seba.
Až pri zostupe sa rozhodol pre niečo iné. Nie logikou. Nie vôľou. Srdcom. Inštinktom.
Miesto, kde teraz chcel byť, nebolo na skale. Bolo pri nej.
Keď prišiel bližšie k útesu, zbadal ju.
Sedela na kameni, no inak než inokedy. Pôsobila drobnejšie. Jemnejšie. Chrbtom opretá o skalu, ramená zvesené, tvár otočená k vode. Rukami si hladila brucho – nie okato, ale s jemnosťou, ktorá ho pichla rovno do hrude.
Zastal.
Na okamih ho premohla neistota. Možno nemal prísť. Možno má byť sama. Možno je neskoro.
Ale potom urobil krok. Jeden. Potom druhý.
A potom už šiel.
Keď k nej pristúpil, nepozrela sa. Len mu nechala čas. A ticho.
"Dorotka," povedal napokon.
Otočila hlavu. Jemne. Bez výčitky, bez očakávania.
"Prepáč mi," zašepkal.
Zavrela oči.
"Bol som tvrdý. A unavený. A hrdý. A vystrašený."
Zaváhal. Potom si k nej čupol. "A nepočúval som ťa. Nevidel som, čo sa deje. Ani v tebe, ani v nás."
Jej pery sa pohli, ale nepovedala nič. Iba sa jej jemne zachveli líca.
"Neviem, čo nás čaká. Ale viem, že ak máme čakať búrku... potrebujeme viac než len jeden plášť. Potrebujeme priestor. Dýchanie. Čas na ticho, ktoré nie je výčitkou."
Chvíľu mlčala. Potom veľmi ticho povedala: "Dnes ráno... som sa zobudila a mala pocit, že niečo vo mne kričí. Nie nahlas. Ale tak potichu, až to bolí."
Marek ju chytil za ruku.
"Nie som si istá," povedala a pozrela mu do očí. "Ale myslím... že som tehotná."
Ticho sa nezmenilo. Len stíchlo ešte hlbšie. A čas na okamih prestal existovať.
Marek sa nehýbal. Nežmurkol. Len sa na ňu díval – a v tom pohľade sa prelial svet. Zmätok. Strach. Láska. Odpustenie.
A potom – úsmev.
Nie rýchly. Nie istý. Ale taký, čo sa rodí z niečoho väčšieho než slov.
Pomaly ju objal.
Nepritisol si ju k sebe silno. Len dostatočne, aby cítila, že je tam. Že je s ňou. Že zostáva.
Jej hlava sa uložila na jeho rameno. Jeho dlaň spočinula na jej bruchu.
"Možno to nie je isté," zašepkala.
"Ale niečo sa mení," dodala.
Prikývol.
"A možno je to len začiatok."
"Ale krásny," zašepkal.
Obloha nad nimi bola mliečna, rozpitá. Voda pod útesom sa jemne vlnila. Palmy sa nehýbali. Svet sa na chvíľu zastavil.
A oni tam sedeli – dvaja ľudia, čo stratili cestu a našli nový smer. Nie k pobrežiu. Nie k loďke. Ale k sebe.
A v tej chvíli, keď sa ich dych zlúčil do jedného rytmu, keď ticho konečne stratilo svoju hmotnosť, keď sa ich dlane spojili – práve v tej chvíli, sa medzi nimi niečo narodilo.
Možno len nádej.
Ale možno aj nový život.
- JK -