15. Temnota

Obloha sa zatemnila, akoby svet prestal existovať. Hviezdy, ktoré im predtým dávali aspoň slabú nádej, zmizli. Búrka sa rútila k nim ako neúprosný tieň, rýchla a neodvratná. Dorota cítila, ako jej srdce bije až v hrdle. Všetko sa triaslo – nielen čln pod ich nohami, ale aj jej duša. Každý závan vetra, každá kvapka dažďa, ktorá ju bodala do tváre, jej pripomínala, že toto môže byť ich posledná noc.Vlny narastali do monštruóznej výšky, ohromujúce veže vody sa dvíhali nad člnom, aby ho okamžite zasiahli svojou silou. Prvý náraz bol ako úder do žalúdka. Loď sa prudko naklonila a obaja stratili rovnováhu. Marek okamžite chytil Dorotu za ruku a pevne ju stiahol k sebe. "Dorota! Drž sa, počuješ? Nepusti sa!"Dorota mu na moment pozrela do očí. V tom pohľade bol strach, zúfalstvo, ale aj niečo iné – niečo hlboké a nepopísateľné. "Marek… čo ak… čo ak to nezvládneme?" vykríkla cez hukot vetra. Jej hlas sa triasol, akoby bol na pokraji zlomenia.Marek pritiahol Dorotu ešte bližšie, ich tváre boli len pár centimetrov od seba. V jeho očiach bolo odhodlanie, ktoré ju na okamih ochromilo. "Zvládneme to. Ty a ja. Spolu. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, rozumieš?"Dorota sa zachvela, ale nie len od chladu. Bolo to jeho odhodlanie, jeho blízkosť, čo ju dohnalo k slzám. "Ale čo ak nás toto zabije?" zúfalo zakričala, keď ich ďalšia vlna zasiahla a čln sa opäť preklopil. Slaná voda ju pálila v očiach a po lícach jej stekali slzy, ktoré nevedela zastaviť.Marek ju chytil za ramená, jeho ruky sa pevne zaborili do jej kože. ,,Pozri sa na mňa! Nemysli na to, čo bude. Mysli len na to, že teraz sme tu. Ja som tu. Pre teba. Nikdy ťa neopustím. Ak padneme, padneme spolu, ale bojovať budeme, kým to pôjde."Dorota cítila, ako sa jej hruď dvíha rýchlym dychom. Slzy sa miešali s dažďom, no pohľad na neho ju držal pri živote. "Ty… ty ma nikdy nesklameš, však?" spýtala sa, jej hlas bol slabý, takmer nepočuteľný.Marek zavrtel hlavou. Jeho pohľad bol horúci, jeho slová boli rezané búrkou, ale zneli jasne. "Nikdy, Dorota. Aj keby sa celý svet obrátil proti nám, nikdy by som ťa tu nenechal."Dorota sa náhle vrhla k nemu, jej ruky obtočili jeho krk, akoby to bolo jediné, čo ju dokáže zachrániť pred temnotou. "Bojím sa. Bojím sa, že ťa stratím. Že ťa oceán zoberie a ja tu zostanem sama. To by som neprežila."Marek ju objal tak pevne, že cítila každý tlkot jeho srdca. "Dorota, nikdy nebudeš sama. Nikdy ťa neopustím. Aj keby ma to stálo všetko, ja ťa ochránim."Ich telá sa chveli, ale nie len od chladu. Búrka ich obklopovala ako zúrivá šelma, ktorá si ich chcela vziať. Každý náraz vlny bol ako rana, ktorá im pripomínala, že balansujú na hranici života a smrti. Dorota sa pritisla ešte bližšie, jej pery sa chveli, keď zašepkala: "Verím ti."Marekove hrdlo bolo stiahnuté emóciami, ktoré sa snažil potlačiť. Pozrel jej do očí, jeho tvár bola osvetlená zábleskom blesku, ktorý preťal oblohu. "Sľubujem. Nikdy. Nikdy ťa tu nenechám. Dorota."Ich tváre boli len pár centimetrov od seba, ich dychy sa miešali, keď ich ďalšia obrovská vlna vrhla na bok. Čln sa naklonil tak prudko, že obaja museli uvoľniť objatie a chytiť sa lán. Dorota zakričala, keď jej vietor odhodil vlasy do tváre a takmer stratila rovnováhu. Marek sa okamžite natiahol a chytil ju za zápästie, jeho zovretie bolo pevné ako okovy."Drž sa, Dorota! Drž sa mňa!" vykríkol, jeho hlas znel cez hukot vetra ako posledný kotviaci bod v chaose.Dorota sa chytila jeho ruky, jej prsty sa zovreli okolo jeho zápästia a už ho nikdy nechcela pustiť. "Prosím! Nech to prestane!" kričala, jej hlas sa lámal strachom a zúfalstvom.Marek ju pritiahol späť k sebe, jeho ruky sa pevne obtočili okolo jej tela. "Každý mrak sa raz vyprší!" zašepkal jej do ucha, jeho hlas znel naliehavo, takmer prosebne. "Hlavne sa nevzdávaj. Potrebujem ťa. Potrebujem ťa viac, než si vieš predstaviť."Búrka silnela. Každá vlna bola vyššia, každý náraz silnejší. Vietor ich bičoval, voda ich oblievala, ale oni sa držali jeden druhého. Dorota cítila, ako jej Marekova blízkosť dodáva silu, ktorú si myslela, že už nemá. "On je môj maják," pomyslela si. "A ja som jeho."Blesk preťal oblohu a osvetlil ich tváre. Ich oči sa stretli v okamihu, ktorý bol nekonečne dlhý. V tom pohľade bolo všetko – strach, nádej, odhodlanie. Dorota sa pritisla k Marekovej hrudi, jej slzy sa miešali s dažďom. "Ak zomrieme, chcem zomrieť s tebou."Marek pevne zovrel jej tvár do dlaní a ich pohľady sa znovu stretli. "Nie, Dorota. Nezomrieme. Nie dnes. Nie teraz. Budeme žiť. Počuješ?"Dorota prikývla, jej hlas bol len šepot. "Počujem. Verím ti."A zatiaľ čo ich slová mizli v temnote, búrka silnela. Hromy a blesky sa zdali byť bližšie, vlny narastali do ešte väčších výšok, vietor hučal ako zúrivá beštia. Oceán si ich nárokoval, ale oni bojovali – proti vetru, proti vode, proti osudu. Spolu.

- JK -