148. Ticho čo nechcelo odísť

Ráno sa prebudilo do dusivého ticha.
Dorota otvorila oči bez toho, aby sa pozrela k Marekovmu lôžku. Vlastne ani nevedela, či tam prišiel. Ani ju to vlastne nezaujímalo – aspoň to si opakovala, keď sa pomaly posadila a pritiahla si k sebe svoju barlu. Oheň v jaskyni už dávno vyhasol, popol bol chladný a vzduch vlhký. Kútik oka sa jej však sám od seba pootočil – a jeho miesto bolo prázdne.
Vstal zrejme prvý. Zase.
Na pláži sa zdvihol jemný vietor, obloha bola zatiahnutá, ale nie výhražne. Dorota si sadla k miestu, kde mali položené konáre na ďalšiu časť voru, a začala ich triediť. Mechanicky. Bez cieľa. Bez duše.
O pár desiatok metrov vyššie, Marek kráčal smerom ku skale. Cítil každý krok – ťažký, akoby v ňom vládol príliv nevypovedaných slov. Dlaňou sa dotýkal kmeňov, ktoré míňal, akoby si chcel pripomenúť, že ešte niečo cíti, že ešte je súčasťou tohto sveta – že ho Dorota ešte stále miluje.
Ale nevedel. Po včerajšku si nebol istý ničím.
Keď vystúpil na skalu, sadol si. Vietor mu cuchal vlasy, v diaľke sa trblietal oceán, pokojný, bez jediného plavidla. V duchu si prešiel celý ten výbuch ešte raz. Jej pohľad. Jeho tón. Slová, ktoré nemali padnúť. Mlčanie, ktoré ich dorazilo.
Ponorka.
"To je ono," zamrmlal. "Máme ponorku."
Nie nejaký nôž, nie rozdelené úlohy... ale to, že boli spolu príliš dlho, príliš blízko, príliš sami. A ich ticho sa menilo na ostré hrany, ktoré škrabali pod kožou. A teraz – teraz sa báli ich dotknúť.
Premýšľal, čo by sa stalo, keby to neopravil. Keby ostali v tejto vzdialenosti. Keby sa niečo stalo, a oni by sa už nestihli ospravedlniť. Keby jedného dňa zaspali s hnevom a prebudili sa už len s ľútosťou.
Zavrel oči a predstavil si, ako ju objíma. Ako ju osloví. Ako povie: "Prepáč. Bol som nahnevaný. A vystrašený. Nechcel som ti ublížiť." Predstavoval si to tak živo, že sa mu na tvári mihol jemný úsmev. Mal v pláne – že zíde dole, sadne si k nej na pláž, povie tie slová a všetko sa vráti späť.
Ale medzi plánom a činom sa čosi stalo.
Niečo tiché. Neviditeľné.
Niečo, čo zablokovalo krok.
Medzitým Dorota sedela na pláži, no prestala pracovať s drevom. Ruky jej len viseli v lone, pohľad mala upretý nahor – na Mareka. Vedela, že je tam. Vždy tam šiel, keď potreboval dýchať.
Videla ho ako siluetu proti obzoru. Sedel, akoby nič, ale ona vedela, že v ňom víri sto myšlienok. Presne ako v nej.
A práve preto nešla za ním.
"Nech ide on," zamrmlala. "On na mňa vybehol. Ja som len... ja som sa bránila."
Ale pravda bola zložitejšia. A niekde hlboko v nej sa ozýval hlas, ktorý šepkal: Aj ty si mohla byť mäkšia. Jemnejšia. Mohla si mu povedať, že rozumieš jeho strachu.
Zatvorila oči. Rukou si prehrabla vlasy. Mala chuť vstať, ísť za ním a povedať: "Marek, nechcem, aby si sa cítil sám. Prepáč mi."
Ale zostala sedieť.
Lebo ten druhý krok – ten vždy bol ťažší.
Marek napokon vstal. Zhlboka sa nadýchol, ako pred skokom do vody. Otočil sa, začal zostupovať. V očiach mal pevnú vôľu. V hrudi slová.
Ale čím bližšie bol k pláži, tým viac sa mu do duše vkrádala neistota.
Čo ak ona už nechce? Čo ak to bude len horšie? Čo ak ju moje slová neobmäkčia, ale rozplačú ešte viac?
Zastal pár metrov od miesta, kde Dorota sedela. Mohol k nej prejsť. Povedať jediné: "Poďme to napraviť."
Ale zostal stáť.
Dorota si všimla jeho tieň. Vedela, že tam je. Vedela, že váha. Tak veľmi chcela vstať. Obrátiť sa. Usmiať sa. Položiť mu ruku na rameno. Povedať: "Aj ja ťa ľúbim, hoci sme obaja tvrdohlaví ako skaly."
Ale neurobila to.
A tak Marek, namiesto toho, aby k nej podišiel, sa len otočil a zamieril späť k jaskyni. Po ceste zodvihol pár naplavených konárov. Dorota sa postavila, oprela sa o barlu a pomaly ho nasledovala – no nešla k nemu. Len okolo neho. Bez slov.
Deň sa prelieval do podvečera.
Pri jazierku si umývali ruky, ale každý zvlášť.
Na večeru si dali sušenú rybu a pár kúskov banánu – nejedli spolu, ale v tichosti pri ohni. Každý sedel na svojej strane.
Nespievali. Nespomínali. Neplánovali.
Oheň praskal, ako by chcel hovoriť za nich.
Dorota po chvíli vstala a zamierila do jaskyne. Marek ostal ešte chvíľu sedieť, oči upreté do tmy. Keď napokon prišiel za ňou, Dorota už ležala chrbtom, prikrytá, nehýbala sa.
Aj on si ľahol.
Medzi nimi ostal priestor – nie veľký, ale citeľný.
Ako tieň.
Nie hádka. Nie nenávisť. Len nedopovedané. Ticho, ktoré nechcelo odísť.
Zaspali.
Nie ako dvaja zamilovaní. Ani ako dvaja cudzí.
Zaspali ako dvaja, ktorí si ešte stále chcú odpustiť.
Ale dnes ešte nie.
Možno zajtra.
- JK -