144. Chuť dávnych dní
Dorota sa zobudila na vôňu. Jemnú, nevtieravú, sladkastú – ako keď sa v detstve po daždi otvorilo okno a mama piekla koláč. Pootvorila oči a chvíľu nechápala. Jaskyňa bola naplnená zvláštnou arómou, ktorú si okamžite spojila s domovom. Ale to bolo nemožné...
Sadla si pomaly, ešte ospalá, a obzrela sa. Marek kľačal pri ohni, tvár napnutú sústredením, v rukách držal veľkú mušľu a opatrne v nej miešal niečo, čo bublalo.
"Čo to robíš?" spýtala sa šeptom, akoby sa bála, že odpoveď pokazí čaro.
Marek sa otočil, oči mu žiarili ako chlapcovi, čo práve zložil svoj prvý model lietadla. "Prekvapenie. Dnes ráno som rozmýšľal... čo by si chcela, keby si si mohla z čista-jasna niečo zaželať?"
Dorota sa zamyslela. "Doma by som si priala... čerstvý chlieb. S maslom. Alebo bábovku. Tú citrónovú, čo pečie mama."
Marek sa usmial. "No, chlieb zatiaľ neviem. Ale bábovku... som sa pokúsil."
Dorota sa zasmiala, no v očiach mala iskru dojatia.
"Našiel som včera trochu kokosovej múčky, zmiešal ju so sladkou miazgou z palmy, pridal rozdrvené oriešky, trochu banánu a jednu sušenú bylinku, čo vonia ako citrónová tráva. Urobil som z toho husté cesto a piekol to v miske medzi horúcimi kameňmi... asi hodinu. Teraz to chladne."
Dorota sa k nemu posadila, objala ho a oprela sa mu o rameno. "Si čarodejník. Ostrovný cukrár."
Keď sa koláčik dopečie, Marek ho nakrája na tenké plátky. Každý kúsok podá Dorote osobitne, ako by jej daroval šperk. Ona ich cmúľa pomaly, so zatvorenými očami.
"To je..." zašeptá, "... skoro presne ako bábovka. Sladké a teplé. A možno aj bezpečné."
Marek sa opiera o stenu jaskyne, sleduje ju, ako prežúva, ako sa jej zalesknú oči. Cíti sa ako muž, ktorý vrátil do sveta niečo, čo už nemalo existovať.
Po sladkých raňajkách sa rozhodnú pre tichý deň. Idú k pláži, sadnú si do piesku a hladia na vlny. Dnes nie je deň na prácu, ani na smútok, ani na veľké plány. Je len deň, kedy spomienky nemusia bolieť, len hladkať.
Dorota rozpráva o svojom otcovi – ako raz pokazil vysávač, keď sa snažil nájsť hračku v potrubí. Marek zas spomína, ako raz na Vianoce zaspal pod stromčekom s otvorenou knihou. Smiech sa mieša s vetrom, slzy so soľou oceánu.
Podvečer sa vrátia k jaskyni. Dorota si ľahne na prikrývku z listov, Marek si k nej sadne a kreslí jej prstom po ruke. "Dnes si mi dala domov," povie.
"Nie. Ty si ho vytvoril. Z kokosovej múčky," usmeje sa.
Keď slnko začne klesať, obaja sa presunú na skalu nad plážou. Sadnú si tesne vedľa seba, Marek ju objíme a Dorota si oprie hlavu o jeho hruď.
Obzor sa sfarbí do ružova, do oranžova, až napokon horí krvavým zlatom. Ich dychy sa zlúčia. Svet mlčí.
"Každý západ slnka je rovnaký," zašepká Dorota.
Marek prikývne. "A predsa každý iný. Lebo každý je s tebou."
Ich siluety sa zmenšujú, keď sa slnko dotkne oceánu.
Zostáva len ticho. Objatie.
A ďalší deň, ktorý patril iba im.
- JK -