143. Sen čo zostal v očiach
Ráno sa narodilo pomaly. Slnko ešte len opatrne klopalo na kamenné steny jaskyne, keď sa Dorota prebudila. Jej telo bolo stále zamotané v prikrývke z listov, ale oči sa už pozerali do stropu – široko otvorené, plné sĺz. Jedna jej práve stiekla po líci.
Marek, ktorý ležal vedľa nej, si to všimol okamžite. Otočil sa, podoprel hlavu dlaňou a jemne ju pohladil po líci.
"Dorotka... čo sa stalo?" zašepkal.
Dorota si pretrela oči, ale slzy neutíchli. "Snívalo sa mi o mame..." vydýchla trasľavým hlasom.
Marek sa posadil a pritiahol si ju do náručia.
"Že bola chorá," pokračovala Dorota, "strašne chorá. Ležala v posteli, nedokázala hovoriť... a ja som tam bola... len stála pri nej a nevedela som nič spraviť. Vedela som, že zomiera. A nedalo sa s tým nič robiť."
Jej hlas sa zlomil. "Mala som ten istý pocit ako vtedy, keď som sa bála, že ty umrieš. Lenže... to bola mama. A ja som ďaleko. A čo ak... čo ak je naozaj chorá?"
Marek ju hladil po chrbte, ticho dýchal, počúval ju. "Dorota... bol to sen. Vieš to, však?"
"Ale niekedy... niekedy sny prídu ako varovanie. Ako správa. A ja... ja som ju tak dlho nevidela. Nemám ako vedieť, čo sa deje doma..."
Zasekla sa, schúlila sa do seba. "Ak by sa jej niečo stalo, a ja som tu..."
"Počúvaj ma," Marek sa jemne odtiahol, aby sa jej mohol pozrieť do očí. "Tvoja mama je silná žena. Vieš to. A keby sa čokoľvek dialo, ty by si to cítila – nie cez sen, ale hlboko vo vnútri. Tak, ako sme cítili, keď sme potrebovali prežiť búrku."
Dorota sa mu zahľadela do očí. "Naozaj si myslíš, že je v poriadku?"
"Myslím si, že ťa tvoja myseľ chcela len upozorniť, že ti chýba. A to je v poriadku. Ale teraz... teraz je dôležité, aby si vedela, že mama by bola pyšná, keby ťa mohla vidieť. Ako bojuješ. Ako žiješ."
Ticho sa opäť vkradlo do jaskyne. Len dych, len objatie.
Po jednoduchých raňajkách z opečeného kraba, banánu a dúškov vody zo škrupiny, Marek vstal a teatrálne si utrel ústa hánkou.
"A teraz, dámy a páni, vítam vás na Ostrovskom festivale scén bez slov!" zvolal.
Dorota sa prekvapene zasmiala. "Čože to?"
"Budeme hrať scény z filmov. Bez slov. Len gestá, výrazy tváre, emócie. A víťaz získa..." zamyslel sa, "...dnešný posledný banán!"
Dorota sa smiala. "Beriem to! Ale ja mám barle, tak máš výhodu."
"To bude tvoja výzva. Ako Charlie Chaplin po operácii kolena!"
A tak to začalo.
Prvá scéna bola z "Titanicu". Dorota stála na vore, rozpažila ruky, Marek za ňu vystúpil, opatrne ju chytil za pás a predstierali vietor vo vlasoch.
"Si... lietadlo?" hádala Dorota.
Marek krútil hlavou. Zatvoril oči, dramaticky sa naklonil a napodobnil, ako padá loď.
"Aha! Titanic! Ale ty si Jack!"
"A ty si Rose. Na barlách," dodal Marek a takmer padol od smiechu.
Potom nasledovali:
– Rocky, kde Marek behal do kopca a na vrchole dvíhal kamene ako trofeje.
– Harry Potter, kde Dorota na barle predstierala metlu a Marek na palici robil Voldemorta.
– Matrix, kde Marek spomalene uhýbal pred Dorotiným improvizovaným "kopom".
Hrali celý deň. Ticho ostrova im bolo kulisou. Vlny tlieskali, kokosové palmy sa klonili ako obecenstvo a kamene sa stali kulisami aj hradbami.
Smiali sa do sýtosti. A keď sa Dorota na chvíľu unavila, sadli si do tieňa a rozprávali si ďalšie nápady. Marek raz vyliezol na kameň a napodobňoval Simbu z Levieho kráľa, držal kokos ako "mláďa", zatiaľ čo Dorota ho fotografovala očami.
Slnko začalo pomaly klesať. Obloha sa zafarbila do pomarančova, vlny zjemneli. Dorota sedela opretá o Mareka, hlava na jeho pleci, barle opreté vedľa.
"Vieš čo?" povedala potichu. "Dnes som sa ráno zobudila s plačom. Ale teraz... teraz sa cítim ľahká."
Marek jej pobozkal temeno. "To je sila smiechu. A toho, že niekto pri tebe je."
Dorota prikývla. "A to je najviac."
Slnko sa dotklo horizontu.
Zaznel tichý smiech. Potom objatie.
Bol to deň, ktorý sa začal slzami. A skončil smiechom.
- JK -