14. Príchod temnoty

Čln sa kýval na rozbúrených vlnách, ktoré každou chvíľou naberali na sile. Marek a Dorota sedeli na jeho dne, pevne sa držali okrajov a snažili sa udržať rovnováhu, kým vietor okolo nich víril slanú vodu do vzduchu. Ich tváre boli napäté, oči upreté na obzor, kde sa valila mohutná temnota. Búrka bola blízko."Myslela som, že nás to obíde," povedala Dorota, jej hlas bol rovnako roztrasený ako čln. Jej ruky sa kŕčovito zvierali o lano, ktoré lemovalo čln.Marek pozrel na jej bledú tvár. "Aj ja," odpovedal stručne, jeho hlas bol hlbší, než zvyčajne, poznačený strachom. "Ale teraz na tom nezáleží. Musíme sa sústrediť, Dorota. Toto bude najhoršie, čo sme doposiaľ zažili."Dorota prikývla, no v jej pohľade bola panika. "A čo ak to nezvládneme? Čo ak nás to rozbije na kusy?"Marek ju chytil za ruku, jeho stisk bol pevný. "Pozri sa na mňa," povedal vážne, jeho oči sa upreli do jej. "Prežili sme pád lietadla. Prežili sme hlad a smäd. Prežili sme to, že sme sa mohli vzdať. Prežijeme aj toto. Spolu."Dorota si utrela tvár, ktorú jej vietor zasypal vodnými kvapkami. "Ale čo ak nie, Marek? Čo ak toto je koniec?"Marek sa na chvíľu zamyslel, jeho pohľad skĺzol k vzdialeným vlnám, ktoré sa teraz zdvihli do výšky, akú ešte nikdy nevidel. "Ak toto je koniec," povedal pomaly, "chcem, aby si vedela, že som hrdý, že som tu s tebou. Bojovala si ako nikto, koho som kedy poznal. A ak to skončí dnes, aspoň sme to nevzdali."Dorota sa rozplakala, no jej vzlyky zmizli v hučaní vetra. "Ja nechcem zomrieť, Marek," zašepkala. "Ešte nie. Chcem domov. Chcem vidieť našich. Chcem všetko, čo sme stratili."Marek ju pritiahol k sebe a pevne objal. "Ja tiež. A preto budeme bojovať. Kým máme ruky, kým máme silu dýchať, budeme bojovať."Vietor náhle zosilnel, nárazový zvuk blesku roztrhol oblohu. Čln sa zakýval, voda sa preliala cez jeho okraj a zaliala ich nohavice. Marek rýchlo siahol po rozrezanej fľaši, aby ju začal vylievať. Dorota sa k nemu pridala, jej ruky sa triasli, ale nevzdávala sa."Príde to každú chvíľu," povedal Marek cez vietor. "Musíme sa pripraviť."Dorota prikývla a pozrela na neho. "Pripraviť sa? Ako sa môžeš pripraviť na niečo takéto?"Marek sa otočil k nej, jeho pohľad bol odhodlaný. "Tým, že si povieme, že to zvládneme. Že toto nie je náš koniec. Že aj keď to bude bolieť, aj keď to bude zlé, toto nás nezlomí."Dorota sa na neho pozrela a v jej očiach sa znovu objavila nádej. "Máš pravdu," zašepkala. "Musíme bojovať. Lebo ešte nie je koniec. Ešte nie."Búrka dorazila. Vlny sa zdvihli vysoko nad čln, vietor kričal, akoby chcel roztrhať každú časť ich provizórneho úkrytu. Dorota a Marek sa držali, ich ruky boli biele od námahy, ale nepustili sa. Nepoddali sa. A v tej temnote, kde všetko kričalo, že sú stratení, medzi nimi horela iskra odhodlania. Spolu prežijeme, pomysleli si obaja.

- JK -