138. Drevo a dym

Ráno ich nezobudil smiech, ani dážď. Len ticho a vôňa vývaru. Dorota už sedela pri ohni, v mušľovej nádobe sa paril vývar z krabích klepiet a niekoľkých bylín, ktoré predchádzajúci deň nazbierala. Marek vyšiel z jaskyne ešte rozospatý, so zlepenými vlasmi a prázdnym pohľadom. Ale keď uvidel paru stúpajúcu do výšky, oči sa mu rozjasnili.
"Takto chutí budíček," zamrmlal a sadol si k nej.
Dorota sa usmiala a podala mu kúsok opečeného mäsa. "Dnes budeš potrebovať silu."
Marek prikývol. "Dnes bude stožiar. Alebo aspoň jeho základ."
Raňajkovali potichu. Slnečné lúče ešte len preliezali cez okraj útesov a vietor sa pohyboval lenivo, len ako pripomienka toho, čo všetko vie, keď sa rozbehne. Po jedle Marek zobral svoj zväzok konopných lián, ktoré si pripravil pred pár dňami, a prešiel k voru. Dorota si sadla na obvyklé miesto pod strom a pokračovala v pletení ďalšieho lana – trpezlivo, pomaly, s dlhými prestávkami, počas ktorých sledovala Mareka.
Už od rána chodil po ostrove s istým cieľom. Mal vyhliadnutú jednu hrubú palmu – vyššiu než ostatné, s rovným kmeňom a tvrdým základom. Ideálna na stožiar. Ale bez nástrojov to bola výzva.
Zložil okolo nej niekoľko kameňov a okolo ich vnútra navrstvil suché lístie a vetvičky. Vytvoril kontrolovaný ohňový prstenec, ktorý mal kmeň oslabiť, nie spáliť. Každých desať minút kontroloval plamene, hasiac boky vlhkou trávou a obkladajúc kmeň ďalšími kameňmi. Bol to boj trpezlivosti. Hranica medzi ohňom, ktorý pomáha, a ohňom, ktorý ničí.
Dorota mu počas dňa nosila vodu a občasné slová. Občas aj mlčky len sedela blízko a pozerala, ako jeho ruky striedavo prikladajú a odoberajú. Ako jeho čelo tmavne od dymu a jeho ramená sa pomaly zaguľacujú od únavy.
"Mohol si si vybrať menší strom," povedala raz popoludní.
"Menší strom by nás nezachránil v búrke na oceáne," odpovedal bez zaváhania. "Tento bude náš stĺp. Srdce voru. Musí vydržať všetko."
Podvečer, keď slnko začalo klesať a tiene sa predlžovali, drevo konečne poddalo. Kmeň sa nadlomil v mieste, kde ho Marek vypálil, a s tupým zadunením dopadol do trávy. Nezničil sa, nepopraskal – len si sadol ako unavený obor.
Marek sa k nemu zohol, dlaňou prešiel po čiernej, teplom vyhladenej časti a ticho si vydýchol. Potom sa otočil k Dorote, ktorá ho z diaľky pozorovala.
"Zajtra ho prepolím. A zasadím do stredu voru," povedal.
Dorota prikývla. "A potom?"
"Potom zavesíme plachtu. Prístrešok. Niečo, čo nás ukryje. A možno aj niečo, čo nás pohne vpred."
Slnko sa napokon dotklo oceánu a obloha zružovela. Vrátili sa k jaskyni, kde si zo zvyškov ryby a vývaru pripravili večeru. Jedli pomaly, unavení, no spokojní. Každý pohyb bol ťažký, ale naplnený zmyslom.
Večer Marek ešte naposledy skontroloval zvyšky ohniska pri palme. Uistil sa, že nič netlie, že kameňový kruh ostáva chladný. Potom sa vrátil k Dorote, ktorá sedela s hlavou opretou o jeho spaciu prikrývku.
"Zajtra bude ďalší krok," povedal potichu, viac pre seba než pre ňu.
"Dnes si urobil dosť." Odpovedala Dorota a stisla mu ruku.
Ich prsty sa preplietli. A keď noc zatiahla svoju záclonu nad ostrovom, v jaskyni znovu zavládol pokoj – nie ten z únavy, ale z vedomia, že ich plán už má tvar. A že v strede voru už čoskoro vyrastie strom, ktorý ich povedie domov.
- JK -