135. Mapa a smiech

Dorota sa prebudila do ticha, ktoré ju v posledných dňoch príjemne prekvapovalo. Už to nebola búrka, ktorá kričí neviditeľným hnevom, ale skutočný pokoj. Z jaskyne zmizol aj posledný tieň vlhkosti, vietor len hladil kamene a slnko sa ešte len zobúdzalo za východným horizontom.
Zívla a natiahla sa po palmovom liste, ktorý používala ako prikrývku. Marek tam nebol. Vedela, kde je – ako vždy, keď sa ráno prebudí sama. Na skale.
A naozaj, o pár minút už ho počula – kroky na machu, tiché a isté, a potom ho zbadala vchádzať dnu. Vlasy mal ešte vlhké od rosy, košeľa sa mu lepila na hruď a v očiach mal zvláštny pokoj.
"Zase si sa rozprával s obzorom?" usmiala sa ospalo.
Marek sa zohol a pobozkal ju na čelo. "On toho veľa nenahovorí. Ale aspoň neodporuje."
"Škoda. Mohol by nám povedať, kedy príde loď. Alebo aspoň doniesť croissanty."
"Keby si vedela, ako by som teraz zabil za kávu…" zamrmlal a sadol si vedľa nej.
Spoločne pripravili jednoduché raňajky – pár opečených malých krabov, ktoré deň predtým nachytali, trochu sušeného rybieho mäsa a voda z jazierka, ktorú nechali cez noc odležať v mušľovej nádobe. Jedli pomaly, s vedomím, že aj z mála sa dá urobiť rituál.
Po jedle sa Marek postavil a natiahol si ruky. "Idem sa ešte pozrieť na tú skalu. Tú s mapou."
Dorota naňho žmurkla. "Nezabudni, že dnes ti mapa ešte stále neodpovie. Ale keď jej budeš čítať nahlas, aspoň budeš vyzerať ako dôveryhodný blázon."
"Vždy som túžil byť kartografom – len som nevedel, že jediný ostrov v mojej mape bude tento."
Zasmiala sa, ale keď videla, že Marek odchádza, postavila sa tiež a zobrala si barle. "Počkám ťa tam. A postrážim, aby si sa s tou mapou nezosobášil."
O chvíľu už spolu stáli pri veľkej skale, vyčnievajúcej z krajiny na okraji džungle. Bol to zvláštny skalný útvar – ako reliéf, akýsi starodávny výjav či náčrt. Na nej sa rysovali znaky, vlny, zreteľne vyznačené dva ostrovy – ich vlastný, a o kúsok vedľa, niečo väčšie, možno vzdialené, možno len symbolické.
Marek si sadol do tieňa a prechádzal prstami po ryhách. "Tento druhý ostrov... ak by sme vedeli, ako ďaleko je, mohli by sme sa k nemu pokúsiť dostať. Možno nie je neobývaný. Možno tam sú ľudia alebo zvieratá. Možno…"
"Možno tam pečú pizzu a ich prezidentom je papagáj," prehodila Dorota, ktorá sa zatiaľ usadila vedľa neho. "Alebo sú to kanibali, čo jedia len ľudí s menom na M."
"Takže ty si v bezpečí," uškrnul sa Marek.
"Presne. Ty však nie. Ale neboj, ja ťa zamaskujem. Prekrstíme ťa na Jozefa."
Marek sa rozosmial. "Len sa pri krste nepomýľ, lebo ma zožerú ešte rýchlejšie."
"Ale nie, ak sa im ukážeš s tým naším vorom. Všetci odpadnú a povedia: 'Aha, tu je nový typ luxusnej dopravy – bambusový express.'"
"Možno by sme mohli založiť plavebnú spoločnosť. Nazveme to 'Tichooceánske linky – keď sa chcete stratiť naozaj poriadne.'"
Smiali sa obaja, dlho a úprimne. Ten smiech už nebol obranný mechanizmus – bol dôkazom, že život si z nich prestáva uťahovať a oni si konečne môžu uťahovať z neho.
Popoludní sa Marek vrátil k svojej práci – k voru. Už mal hotový celý základ. Veľké polená zo spadnutých paliem, ktoré opracoval a zviazal pod podlahu z bambusu, držali tvar dobre, no niektoré z nich vyčnievali a pri chôdzi po plti spôsobovali mierne kývanie.
"Zajtra ich osekám," povedal Dorote, ktorá si sadla pod strom a pozorovala ho. "Chcem, aby sa dalo po podlahe chodiť bez toho, aby som sa tváril ako akrobat na lane."
"Len buď opatrný, nech neskončíš ako jednonohý vorár."
"Ty máš čo hovoriť, barlička," doberal si ju.
"Aspoň by sme boli zladení. A možno by sme dostali zľavu na invalidné poistenie."
Slnko zapadalo, keď Marek uhasil malý ohník pri stavbe. Vrátil sa k jaskyni, kde Dorota medzitým pripravila miesto na večer.
Sadli si vedľa seba, jedli zvyšky ryby a krabov, a hoci to nebola hostina, bola to večera, ktorá mala všetko – teplo, pokoj, blízkosť.
Keď sa uložili spať, Dorota sa pritisla k Marekovi a zašepkala: "Dnes bol krásny deň. Taký... normálny."
Marek sa usmial do tmy. "A zajtra bude ďalší."
V jaskyni zavládlo ticho. Len zvuky nočnej džungle a tiché praskanie uhlíkov pri ohni im pripomínali, že sú stále tam. Ale už nie ako zablúdení.
Ako tí, čo si z blúdenia spravili cestu.
- JK -