132. Noc s vôňou oceánu
Búrka sa začala nenápadne. Len vietor zmenil tón, z tichého šepotu sa stalo ostré syčanie, ako by sa niekto zhlboka nadýchol a potom zúrivo vydýchol cez prsty. Potom prišla vôňa – soľ, riasy, rozbúrený oceán. Dorota sedela opretá o stenu jaskyne, nohy prikryté palmovým listom, vlasy jej poletovali vo vetre, ktorý sa sem-tam predral dovnútra.
"Počuješ to?" spýtala sa tlmene.
Marek prikývol. Sedel pri ohni, telo v tieni oranžovej žiary, oči upreté na plamene, ktoré sa snažili uhasiť prúdy vetra. "Oceán je blízko. A hnevá sa."
"Šplechlo dnu," povedala, keď im voda ovlažila kamene pri vchode. Studená, slaná. Iná ako dážď. Toto bol oceán, ktorý si prišiel po svoje.
Marek prikrčil plamene za kamene, pridával konáre po troche, aby ich vietor nevzal všetky naraz. Ruky mal čierne od sadzí, vlasy spotené, ale v očiach pokoj. Ako by sa rozhodol, že tento oheň nezhasne, kým on dýcha.
"Vieš, že ťa obdivujem?" povedala Dorota po chvíli. "Za to, že sa nebojíš vetra, búrky, sveta."
Marek sa pozrel na ňu, ticho, a potom len šepol: "Nebojím sa, keď si tu ty."
Vonku sa blesky preháňali oblohou, vietor duť pomaly prestával. A potom – ticho. Len dážď. Prudký, pravidelný, ako keď niekto roztrhne oblohu a nechá ju plakať.
Dorota sa presunula k Marekovi, sadla si k nemu. Dážď udieral o vchod jaskyne, ale dnu bol teplý kruh svetla. Ich pohľady sa stretli a chvíľu nič nehovorili. Potom sa Dorota dotkla jeho tváre, prstami mu zotrela prach z líca. Marek sa k nej naklonil, pomaly, opatrne, ako by sa jej pýtal očami. A ona prikývla len tým, že sa nepohla.
Milovali sa ticho. Nežne. Pomaly. Bez slov. Ich telá sa hľadali ako útočisko, nie ako výbuch. Prvýkrát odvtedy, čo sa ostrov stal ich väzením aj domovom, cítili, že môžu byť len muž a žena. Nie preživší. Nie bojovníci. Len dvaja, ktorí sa našli, keď svet zabudol.
Keď sa Dorota uložila k nemu, hlavu položenú na jeho hrudi, vonku stále pršalo. Bez hromov, bez vetra. Len tiché, neúnavné padanie vody, ktoré im znelo ako uspávanka.
Dážď neutíchol ani ráno. Obloha bola ako rozliate mlieko, vietor zmizol, ale voda sa liala z výšky ako z prevŕtaného neba. Museli ostať v jaskyni. Mokro, dusno, ticho.
"Aspoň nebude smäd," zamrmlala Dorota a chytala dažďovú vodu do škrupiny.
Marek sa krátko popoludní rozhodol ísť k jazierku. Vrátil sa celý mokrý, košeľa mu priliehala k telu a kvapky mu stekali po vlasoch.
"Tri kraby," zahlásil víťazne, a Dorota sa zasmiala.
Na obed ich upiekli nad malým ohňom, ktorý Marek ťažko udržiaval. Jeden krab ostal – najmenší, ticho sa hýbal v kúte jaskyne, zatiahnutý v tieni. Dorota ho sledovala. Pohyboval sa pomaly, sem-tam sa zastavil, akoby počúval.
Večer si sadli k ohňu. Krab bol stále tam.
"Nezvyknem si na to," povedala Dorota potichu. "Že sa pozerám niečomu do očí a viem, že to zomrie kvôli mne."
Marek mlčal. Potom vzal kraba do rúk, opatrne, ako niečo cenné. "Ďakujeme ti," povedal. "Za tvoje mäso. Za to, že nám pomôžeš ísť ďalej."
Dorota sklonila hlavu. "Odpusť, že sme silnejší."
Keď krab prestal dýchať, pripravili ho na večeru. Jedli mlčky, s úctou, bez zbytočných slov.
V noci stále pršalo. Ich telá ležali blízko, prikryté palmovým listom. Dorota zaspávala s hlavou na Marekovej ruke, a on jej ticho hladil chrbát.
"Zajtra možno ešte nebude lepšie," šepol.
"To nevadí," odpovedala. "Máme strechu. A máme seba."
Vonku padala voda. Nezadržateľne, dôsledne. Ale v jaskyni bolo teplo.
A hoci svet vonku znel ako pieseň smútku, v nich sa usadilo ticho, v ktorom žilo niečo viac než prežitie.
Nádej a láska.
- JK -