131. Príbeh na horizonte

Ráno bolo pokojné, takmer ospalé. Slnečné lúče sa lenivo kĺzali po kameňoch pri vchode do jaskyne, a vietor sa držal ďaleko, akoby si ešte len zíval a rozťahoval kosti po nočnom spánku. Dorota sedela na pláži s nohami zaborenými do piesku a v rukách držala tenké, ohybné vetvičky, ktoré starostlivo uväzovala do kríža. Pracovala mlčky, sústredene, vytvárala provizórnu metlu – z núdze cnosť, z prežitku nástroj. Hoci ešte stále pociťovala miernu bolesť v členku, jej pohyby boli plynulé, sústredené.
Zrazu sa spoza stromov vynoril Marek. Z tváre mu kvapkali drobné kvapky potu a na čele mal stiahnutú vrásku, ktorú Dorota okamžite spoznala – zmes frustrácie a sústredenia.
"A?" spýtala sa bez pozdravu, ale s pohľadom, v ktorom bola nádej.
Marek si sadol vedľa nej, napil sa z kokosovej škrupiny a potiahol si rukou cez čelo. "Nič. Opäť nič. Žiadna loď, žiaden dym, žiaden tieň niečoho ľudského."
Odmlčal sa na chvíľu, potom ukázal smerom k obzoru. "Ale mraky tam sú. Veľké, tmavé. Vyformované ako záves, ktorý sa ťahá od pláže. Určite si si ich už všimla."
Dorota prikývla. "Bolo ich cítiť už ráno. Ticho bolo iné. Chlpy sa mi postavili na tele, keď som vyšla von." Dodala s úšklbom.
Marek sa postavil, rozhliadol sa po okolí a odhodlane pokračoval: "Búrka príde. Neviem, kedy presne, ale príde. Idem poodsúvať drevo, skryť ho pod previs, niektoré kúsky zabalím do listov. A potom sa pustím do vora. Základ už máme, ale dnes to chcem všetko zviazať – liany, hlavné trámy, rozloženie hmotnosti. Nech nás nezaskočí vietor."
Dorota sa usmiala. "Tak teda – ty budeš kapitánom, ja metlárkou. Každý si robí to svoje."
Marek sa uškrnul, kývol hlavou a odišiel do lesa. Zvuk jeho krokov sa tlmil v mäkkej pôde, a čoskoro sa ozývalo len občasné praskanie vetiev a jemné šuchotanie listov, ktoré bral so sebou.
Deň plynul v tichosti, prerušovanej len rytmickým praskaním pri stavaní vora a Dorotiným viazaním a prekladaním – najprv metly, potom prúteného košíka, do ktorého plánovala zbierať mušle a kraby. Na oblohe sa mraky zhromažďovali, hrmové stádo, ktoré sa potichu približovalo, hoci vietor bol stále pokojný. Neviditeľné napätie v povetrí, akési zvláštne očakávanie, sa pomaly vkrádalo do ich každého pohybu.
Poobede sa nebo zatiahlo. Mraky už neboli len hrozbou, ale istotou. Dorota pomáhala Marekovi pri viazaní posledných spojov na vore – hoci len sedela a podávala mu liány a uťahovala uzly, bola to činnosť, ktorá ich spájala. Spolu ticho pracovali, len občas prehovorili, keď vietor jemne zafúkal alebo keď sa v diaľke zablyslo – zatiaľ len ako šepot budúcej búrky.
"Čas to schovať," prehovoril Marek, keď zacítil prvú vlhkosť na tvári. "Vor zatiahneme pod previs, čo najviac prekryjeme listami. Zajtra, ak bude sucho, pokračujeme."
Dorota len prikývla. V očiach sa jej zrkadlil rešpekt – k Marekovej predvídavosti, ale aj k sile prírody, ktorá si brala slovo.
Večer, keď sa už zdalo, že sa búrka každou chvíľou zrúti, si sadli pred jaskyňu. Oheň prskal, ale vietor ho zatiaľ šetril. Obaja sa dívali smerom k pláži – tam, kde sa nebesá roztrhli a svet sa menil na jedno veľké javisko bleskov.
Blesky pretínali oblohu ako svetelné meče. Ticho pred búrkou prechádzalo do hlasného ohňostroja prírody – výkriky neba, hrmenie, ktoré sa šírilo z diaľky a odrážalo sa v ich hrudiach. Obloha žiarila na sekundy do biela a potom znova potemnela. V tej chvíli nič neexistovalo – len svetlo a tma, hluk a ticho, strach a úžas.
"Je to krásne," zašepkala Dorota.
"A hrozivé," dodal Marek. "Ako všetko, čo je skutočné."
Keď vietor konečne dorazil – prudký, vlhký a so slanou príchuťou – obaja sa bez slov zdvihli a utiekli do jaskyne. Tam ich privítalo suché teplo, zatuchnutý vzduch a známe bezpečie. Sadli si na mechový koberec, prikryli sa listami a počúvali, ako vietor naráža do skál, ako dažďové kvapky bubnujú na listy pred vchodom.
Zaspávali so svetlom bleskov za viečkami a hrmením, ktoré im znelo ako dunivý hlas sveta.
Zajtra bude znovu ticho. A vor bude čakať.
Ale dnes – dnes patrili búrke.
- JK -