130. Vítaj nový deň

Zobudili sa takmer súčasne. Slnečné lúče prenikali do jaskyne ako zlaté prsty, ktoré sa dotýkali ich pokožky s jemnosťou spomienky. Marek sa najprv len prevrátil na bok, Dorota sa prebudila s tichým zamrmlaním. Oči si ešte nestihli poriadne otvoriť, ale už o sebe vedeli. A usmiali sa. Bez slov. Len tak – ako dvaja, čo si v tejto chvíli celkom vystačia so spoločným tichom.
"Koľko je asi hodín?" spýtala sa Dorota, keď sa konečne nadvihla na lakti a prehrabla si vlasy, ktoré sa jej lepili na čelo.
Marek sa natiahol ako kocúr, zívol a pretrel si oči. "Slnko je vysoko... tipujem – obed. Možno aj po."
"Takže sme prespali ranný lov, ranný výkrik kokosovej palmy a ranné filozofické úvahy."
"A neznie to ako sen?" opýtal sa Marek a sadol si. "Spať do obeda. Bez budíka. Bez povinností. Bez správ a notifikácií."
Dorota sa oprela o stenu jaskyne a pozrela naňho. "Myslíš, že by sme to ešte vedeli? Žiť... tam. V tom svete. Vstávať na čas, odpovedať na maily, pozerať, čo je nové vo svete, ísť do práce, vrátiť sa domov, umyť si vlasy šampónom, ktorý sľubuje objem a sviežosť..."
"A potom si objednať pizzu, lebo na varenie nezostala chuť," doplnil Marek a obaja sa zasmiali.
"Ale vážne," pokračovala Dorota, už jemnejšie. "Čo ak sa raz zachránime? Čo ak nás niekto nájde alebo sa ten vor skutočne udrží na vode a niekam nás donesie... Čo ak vystúpime z tohto príbehu a vstúpime späť do toho, čo sa nazýva normálnym životom?"
Marek sa zadíval pred seba. "Myslím, že budeme ako cudzinci. Vlastne... ako keby sme sa vrátili z veľmi dlhého sna. Budeme poznať všetko, ale nič nebude také, ako si to pamätáme. Budeme sedieť v električke medzi ľuďmi s telefónmi a budeme rozmýšľať, prečo nikto nepozerá na oblohu."
"A či vôbec niekto počúva ticho," dodala Dorota. "Vieš... mne chýba komfort. Chýba mi teplá sprcha, mäkký uterák, posteľ, kde sa nebojím, že mi do úst vlezie chrobák. Ale nezamieňala by som to za to, čo máme tu. Lebo to tu... je čisté. Bez príkras. Pravdivé."
Marek sa k nej naklonil a položil si hlavu na jej rameno. "Vieš, čo by mi najviac chýbalo, keby sme sa vrátili a všetko pokračovalo tak ako predtým?"
"Čo?"
"Tento moment. Že len tak sedíme. Bez snahy niečo dokázať, niečo stihnúť. Len sme."
Dorota sa usmiala. "A predsa musíme jesť."
"Áno," zasmial sa Marek a postavil sa. "Tak idem k jazierku. Možno niečo nájdem."
Dorota len kývla rukou. "Ak niečo nájdeš, nech to nemá viac očí než my."
Marek kráčal cez známu pláž, cez tiché chodníčky. V jazierku sa voda leskla ako pokojná myseľ. No keď skúsil šťuchnúť palicou do plytčiny, nezbadal žiadny pohyb. Žiadna ryba. Len tieň vlastnej nádeje.
Vzdychol, no cestou späť si všimol niečo na priľahlej skale – pohyb. Opäť ticho, opatrne, ako lovec, ako tieň... a potom ho uvidel. Obrovský krab, pohybujúci sa lenivo medzi dvoma balvanmi. Jeho pancier sa leskol, nohy sa kĺzali po vlhkom kameni.
Marek nezaváhal. Vhodne vedeným ťahom drevennou palicou ho otočil, schmatol a vložil do košele, ktorú si previazal ako vak. "Prepáč, kamarát," zamrmlal. "Ale dnes je tvoj deň. A náš obed."
Dorota už sedela na pláži, vetvičky zoradené, kokosové škrupiny bokom. Keď ho zbadala, vstala a s prekvapením pozrela na korisť.
"Wow. To je... šéf krabieho kartelu."
"Volaj ho ako chceš, ale on je náš obedík."
"Dones ho sem," usmiala sa. "Zatiaľ rozložím oheň."
Bola v tom profesionalita – ako keď si niekto osvojí rituál a premení ho na umenie. Dorota vedela, kde je najlepší prievzdušný bod medzi kameňmi, ako poukladať konáre, ako podložiť spodok lístím a ako zapáliť oheň s minimom iskier. Za chvíľu už plamene tancovali a oceán ticho šumel za ich chrbtami.
Marek si vzal misku z kokosovej škrupiny, naplnil ju vodou a začal ju prefiltrovať cez palmový list a piesok. Nie dokonalé, ale účinné. Prevarenie už dorobí zvyšok.
Krab už ležal na kameni. Dorota mu šepkala niečo pod nos, možno ospravedlnenie, možno vďaku.
"Vieš," prehovorila, keď už dym stúpal do výšky a slnko sa pomaly kĺzalo k obzoru, "myslím, že ak niekto nájde naše kosti, povie si – tu žili dvaja ľudia, ktorí sa naučili prežiť. Ale len my vieme, že to nebolo o prežití."
Marek prikývol. "Bolo to o žití. O skutočnom bytí."
Slnko zapadalo. Piesok sa ochladzoval. Oheň pohlcoval ticho.
A na dne sveta – dvaja ľudia, ktorí si ešte stále mali čo povedať.
- JK -