129. Späť v tichu, vpred v snoch

Cesta späť do jaskyne začala bez veľkých slov. Len pohyb nôh, jemné stonanie konárov pod ťarchou rannej rosy a praskanie suchých listov pod chodidlami. Dorota kráčala pomaly, no istotne, barle používala už len zo zvyku – akýsi opatrný rituál tela, ktoré si ešte celkom neverilo, hoci hlava už kričala: "Dokážeš to." Marek kráčal vedľa nej, batoh preplnený kokosmi mu občas zaškrípal na chrbte a každých pár metrov sa obzrel, či Dorota nepotrebuje pomoc.
"Vieš," začala Dorota po dlhšej chvíli ticha, "keď sme tadiaľto išli naspäť naposledy, bola som na tvojich rukách. Vnímala som len tvoj dych, tvoju vôňu, strach v tvojej hlave... a to, ako si si ani raz nepomohol slovom, len si šiel."
Marek sa pousmial. "Nie je ľahké rozprávať, keď máš pocit, že každé slovo by mohlo niečo pokaziť. Vtedy som sa bál, že ak otvorím ústa, poviem niečo, čo ťa rozruší. Alebo, že sa rozpadnem."
"Rozpadol by si sa?" spýtala sa, viac zo zvedavosti než obavy.
"Možno," odpovedal po chvíli premýšľania. "Ale držala si ma. Aj keď si bola mimo, zranená... cítil som, že si tam niekde, že bojuješ. A keď bojuješ ty, nemôžem sa vzdať ja."
Dorota si utrela čelo, kde jej stekli prvé kvapky potu. Slnko už stúpalo vyššie, cez konáre prenikali zlaté pásy svetla a kreslili im cestu späť ako posvätný chodník.
"Keď sa mi noha úplne uzdraví," povedala o chvíľu, "chcem, aby sme boli pripravení. Aby si ten vor mal hotový. Nie že budem skákať okolo a ty budeš ešte klátiť palmy."
Marek sa zasmial. "Čiže rozkaz znie: Vor do dvoch - troch týždňov. A pripraviť zásoby. Tak sa ťa pýtam, veliteľka, čo všetko si so sebou vezmeme?"
Dorota sa zamyslela. "Vodu, samozrejme. Aspoň štyri kokosové nádoby, každú s vrchnákom. Ak nájdeme tú dutú bambusovú trstinu, ako minule, môžeme ju použiť na zachytávanie dažďovej vody. Potom jedlo – sušené ryby, možno nejaké plody, čo sa dajú sušiť. Vieš tie červené bobule? Chutia ako nič, ale zasýtia. A mušle – tie veľké, čo sa zatvárajú, ich mäso sa dá tiež usušiť. A..."
"A listy," doplnil ju Marek. "Tie hrubé palmové, ktoré sme použili na podložky. Mohli by byť ako prístrešok pred slnkom, keď budeme na vode. A niečo na veslovanie. Možno veľké vetvy. A ostrý predmet. Ten nôž a mušlu. A šnúry z lián."
"A nádej," dodala ticho Dorota. "Lebo aj keby sme mali všetko a nemali by sme vieru, že to zvládneme... zbytočne by nás niesla voda."
Marek na chvíľu mlčal, len kráčal, premýšľal, a potom spomalil. "Povedz... myslíš, že na tom druhom ostrove... že tam niekto je? Že nás čaká... niečo?"
Dorota sa pozrela do korún stromov, akoby tam hľadala odpoveď. "Neviem. Ale predstavujem si to. Že tam sú stopy po ľuďoch. Možno ďalší pomník. Alebo len staré ohnisko. Alebo... domček na strome. Čokoľvek, čo nám ukáže, že nie sme prví, čo sem prišli. Ani poslední."
"A čo ak je to len skala?" zamrmlal Marek. "Holý kus zeme, nič viac. A my budeme blúdiť, hladovať, dúfať a možno sa vrátime sem – k Eleanor. Porazení."
"Tak to aspoň vyskúšame," odpovedala Dorota jednoducho. "A ja radšej zomriem na ceste, než tu, v jaskyni, čakajúc, že niekto náhodou priletí."
Marek sa zastavil. Dorota tiež. Stáli uprostred chodníka, kde cesta vedie k jaskyni a všetko už bolo známe – veľký previs, kmeň, kamene usporiadané ako schodíky. Domov. A predsa... stále len dočasný.
"Vieš, aký je najstrašidelnejší pocit?" prehovoril Marek pomaly. "Že začínam mať pocit, že toto miesto... je domov. Že sa mi nechce odísť. A pritom viem, že musíme."
Dorota ho chytila za ruku. "Ja viem. Ale to je v poriadku. Niekedy musíš odísť práve preto, že niečo miluješ – lebo chceš, aby to zostalo krásne. A nie sa premenilo na väzenie."
Spolu prešli posledné metre a ocitli sa opäť v ich jaskyni. Bola presne taká, ako si ju pamätali – sucho, mechy v rohu, vyhĺbené miesto na oheň, kresby na stene, kde raz Dorota načrtla vtipného kraba a Marek nápis "HOPE". Sadli si na rovnaké miesta. Zložili veci, Marek otvoril kokos, Dorota si vyložila nohu.
"Zajtra začnem s vorom," povedal Marek potichu.
"A ja s plánom na prežitie," dodala Dorota. "Chcem si písať. Každý deň. Aj keby na banánový list. Náš príbeh. Možno ho raz niekto nájde."
Marek prikývol. "A možno ho prečítame spolu. Niekde... inde."
Ticho večera ich objalo. A hoci to bolo miesto, kde prežili to najhoršie, dnes sa v ňom cítili ako v chráme. Ako v začiatku novej kapitoly.
Zajtra začnú budovať svoj východ.
Dnes – spali s hlavami pri ohni, telami na zemi, ktorá ich prijala.
A vo vnútri s tichým, ale nezvratným hlasom: Ideme ďalej.
- JK -