128. Sny, ktoré dýchali
Noc sa pomaly vplazila do ich sveta, ticho ako tieň, ktorý si nepýta pozornosť. Oheň ešte chvíľu prskal, ale potom sa unavil, zmenil sa na oranžovú žiaru a nakoniec len na uhlíky, ktoré pripomínali dávnu sopku – žeravé srdce pod popolom. Nebo bolo zatiahnuté, bez hviezd, ako keby sa celý svet nad nimi zhlboka nadýchol... a zadržal dych.
Dorota ležala neďaleko pamätníka, prikrytá palmovým listom, hlavu mala opretú o zrolovanú košeľu a hoci bol vzduch vlhký a teplý, triasla sa. Jej telo spalo, ale myseľ... tá blúdila v sne, ktorý bol priveľmi skutočný, priveľmi bolestivý, priveľmi nežný.
Snívalo sa jej, že stála uprostred lúky – tej čističky, kde kedysi našli pokoj. No teraz nebola prázdna. Bola plná hlasov, všetky sa na ňu hovorili. Mala obrovské brucho, tehotenské, a kráčala, no nohy sa jej podlamovali. Každý krok bolel, každý nádych bol ťažký. Vedela, že musí porodiť. Vedela, že je sama. Niekto jej šepkal, že ak to nedokáže, zomrie aj dieťa. A ona sa bála – nie bolesti, ale toho, že nezvládne byť matkou, že zlyhá ešte skôr, ako dostane šancu niekoho podržať v náručí. Na konci lúky ju čakal Marek, ale neprišiel bližšie. Len tam stál – a čakal, s prázdnymi očami.
Zatriasla sa v spánku. Ticho zašumelo listami.
Marek ležal kúsok ďalej, so skrčenými nohami, hlboko ponorený do snového obrazu, ktorý sa zrodil z únavy, hladu a zvláštneho pokoja posledných dní. V jeho sne stál pri známom jazierku – tam, kde chytali ryby, smiali sa, kde niesol Dorotu na rukách. No teraz tam nebol sám. Na brehu sedel starý muž, ohnutý chrbtom, v dlhom kabáte, s očami hlbokými ako more.
"Sadni si, Marek," povedal hlasom, ktorý nepatril nikomu z tohto sveta. "Prišiel si na to, čo si mal."
Marek sa posadil vedľa neho. "Kto ste?"
"Ten, čo vie menej než ty, ale počul viac," odvetil muž, pozorujúc hladinu vody. "Chceš odísť. Postaviť vor. Zachrániť ju. Seba. Ale pozor... prúd je zákerný."
Marek prikývol. "Neviem, kadiaľ..."
"Choď z druhej strany ostrova. Tam, kde slnko zapadá. Tam je prúd mäkký. Ponesie ťa... až k ďalšiemu brehu. Nepochybuj. Ale neotáľaj."
Marek chcel niečo povedať, ale muž už nebol. Len vietor prešiel cez jazierko a hladina sa zachvela. Potom sa všetko zmenilo na čierňavu a Marek sa prebudil.
Bolo ešte šero. Tiché, husté, ranné. Oheň bol dávno mŕtvy a pamätník stál v tieni, ako svedok, čo neodvracia pohľad. Dorota sedela, s kolenami k hrudi a so zvláštnym výrazom v očiach – ako keby nevedela, či ešte sníva.
"Mal si sen?" spýtala sa, bez pozdravu.
Marek sa nadvihol na lakte, pretrel si oči a pozrel na ňu. "Áno... a ty?"
Dorota prikývla. Chvíľu váhala. "Bola som tehotná. A... bála som sa. Tak strašne, Marek. Nie bolesti. Ale toho, že nedokážem byť... dosť silná. Že zlyhám ešte predtým, než vôbec začnem. A ty si tam bol, ale... ďaleko."
Marek sa posadil. "V mojom sne som stretol starého muža. Sedel pri jazierku. Hovoril mi, kadiaľ máme ísť. Že ak postavíme vor, máme sa vydať z druhej strany ostrova. Tam, kde slnko zapadá. Tam je vraj prúd, ktorý nás odnesie."
Dorota sa naňho pozrela, dlho, s otvorenými očami, akoby hľadala zmysel v jeho tvári. "Myslíš, že tie sny... sú len odraz toho, čo prežívame? Alebo... nám niečo hovoria?"
Marek si vzdychol. "Neviem. Ale viem, že ten muž nebol len vymyslený. Mal pohľad... akoby vedel. A povedal, že nemáme otáľať."
Dorota sa pomaly postavila, oprela sa o barle, aj keď to už takmer nepotrebovala. "A ja som cítila, že to, čo mám v sebe, nie je dieťa. Ale nádej. A bála som sa, že ju stratím, ak sa nebudem hýbať."
Marek sa usmial – nie veselo, ale hlboko, vďačne. "Tak poďme. Zbaľme veci. Vráťme sa do jaskyne. Tam začneme. Postavíme vor. A keď budeme pripravení... pôjdeme na západ."
"Kde sa končí noc..." dodala Dorota. "Možno začína nový príbeh."
Pomaly, opatrne, ale odhodlane si pobalili všetko. Obväzy, kokosové škrupiny, nôž, všetko, čo si zaslúžilo cestu späť. Marek sa ešte raz sklonil k hrobu Eleanor Hart, položil dlaň na kameň a zašepkal: "Ďakujeme."
A potom vykročili. Späť k jaskyni, k miestu, kde sa začal ich príbeh. No tentoraz už nešli ako blúdiaci. Išli ako tí, ktorí počuli niečo v tichu – a rozhodli sa to nasledovať.
- JK -