125. Cez tŕnie k tichu

Dorota sedela na okraji tábora, kolená pritiahnuté k hrudi, barla opretá o najbližší strom. Pred ňou tlejúci oheň ticho praskal, dym stúpal pomaly k oblohe, kde slnko ešte len stúpalo nad koruny stromov. Jeho svetlo bolo dnes zvláštne – nie jasné, ale rozptýlené, akoby les vedel, že sa blíži niečo výnimočné. Zatmenie. A možno aj odpoveď.
Marek stál pred húštinou, nôž v ruke. Vyzeral napäto, ale odhodlane. Liany sa pred ním kĺzali ako hady, niektoré s tŕňmi, iné tak hrubé, že ich musel skôr lámať ako rezať. Jeho telo sa lesklo potom, pohyboval sa ako robotník pri klčovaní dávno zabudnutého vchodu do svätyne.
"Buď opatrný!" zakričala Dorota, keď ho videla, ako sa šmýka na vlhkom koreňovom systéme.
"Viem," odpovedal zadýchane. "Ale je to ako bludisko. Každý krok dopredu ma stojí dvakrát toľko síl."
Dorota si prehrabla vlasy a prikrčila sa bližšie k ohňu. "Možno to nemáme lámať. Možno to má ostať ukryté..."
Marek sa zastavil. Oprel sa o drevo a obzrel sa. "A možno to čakalo niekoľko rokov na niekoho, kto sa nebude báť sa k tomu priblížiť."
Nad hlavou sa začalo stmievať – nie prirodzene, ale zvláštne. Svetlo mizlo, hoci nebolo ešte ani poludnie.
"Udržiavaj oheň, prosím," povedal Marek. "Nech nás niečo drží... v tomto svete."
Dorota prikývla. Zobrala konáriky, pridala ich na pahrebu. Plamene sa znovu rozhoreli. Pohybovala sa pomaly, ale jej oči boli neustále na Marekovi. Jeho silu, vytrvalosť a zraniteľnosť v jednej osobe teraz obdivovala viac ako kedykoľvek predtým.
Čas plynul. Slnečné svetlo pomaly slablo. Marek sa konečne predral poslednou vrstvou húštiny a zvolal:
"Dorota! Vidím ho!"
Dorota sa postavila, napriek bolesti. "Popíš mi to!"
"Je to kameň. Pomník. Veľký, asi do výšky pása. Tvarovaný do oblúka, na vrchole zaoblený... a v strede... niečo je vytesané."
Dorota prehltla. "Môžeš to prečítať?"
"Nie..." zaznel tichý hlas.
"Čo?" vykríkla.
"Je príliš tma. Tie liány a zotmenie... svetlo úplne zmizlo. Nevidím na to ani s očami pri kameni."
Chvíľu bolo ticho. Iba vietor prešiel ponad lístie a oheň zapraskal silnejšie.
"Tak to urob ráno. Nechaj to tak, Marek. Vráť sa. Nechceme, aby si sa zranil... nie teraz."
"Nezraním sa," povedal potichu, ale bolo v tom napätie.
"Marek. Prosím. Niekedy treba vedieť prestať. Už sme sa sem dostali. To, čo nás čaká... počká ešte pár hodín."
On položil dlaň na kameň. Cítil jeho chlad, tvrdosť a vek. A niečo v jeho vnútri sa stíšilo.
"Dobre. Vraciam sa," zamrmlal.
Prechod späť trval kratšie. Keď sa opäť objavil v svetle ohňa, Dorota mu podala kokosovú vodu a sadol si oproti nej.
Dlho mlčali. Potom prehovoril:
"Je to zvláštne, Dorota. Keď som tam bol... mal som pocit, že to miesto si nás pamätá. Nie že by nás len videlo. Ale že nás... volalo."
Dorota si ho pozorne prezerala. "Možno je to len tvoj pocit. Alebo...máš pravdu."
Marek si podložil hlavu rukami, unavený, ale spokojný.
"Zajtra, keď slnko opäť zasvieti, prečítam, čo tam je. Možno je to niečo obyčajné. Ale možno je to začiatok niečoho... iného."
Dorota prikývla a po chvíli šepla:
"Čo myslíš, že tam bude?"
Marek sa zadíval na tancujúce plamene.
"Neviem. Ale niečo mi hovorí, že to bude niečo smutné. Ale krásne."
- JK -