124. ,,Oltár" v húštine

Dorota sa zobudila skôr než Marek. Oheň medzičasom dohasol a na mieste, kde predtým praskalo drevo, ostali len žeravé uhlíky, dýchajúce posledné teplo do chladného rána. Vzduch voňal po vlhkej hline a lístí, s jemným závanom rannej rosy. Nad hlavou sa rozprestierala sivastá hmla, len pomaly prerezávaná prvými lúčmi slnka.
Dorota sa pomaly posadila, no okamžite zasyčala bolesťou. Noha, tá zranená, ju pobolievala. Nie prudko, len ako tiché varovanie, že telo nezabúda.
"Zle si ležala?" ozval sa Marekov hlas, ešte zaspato, ale starostlivo.
"Hej, asi hej... Nič hrozné," usmiala sa, keď sa otočila k nemu. "Len také... pripomenutie, že som ešte nemala túto olympiádu vyhratú."
Marek sa nadvihol na lakti a zadíval sa na jej nohu. "Možno by sme ju mali pevnejšie obviazať. Aspoň preventívne."
"Možno... Ale nie teraz. Ešte sa cítim dosť silná na tú cestu," povedala rozhodne a nadýchla sa rannej vlhkosti.
Raňajky boli jednoduché – kokosová voda a mäkká dužina, ktorú Marek včera odložil bokom. Rozžuli ju pomaly, sediac vedľa seba, obklopení ranným tichom, ktoré prerušoval len jemný šum vetra v korunách paliem a vzdialené zakrákanie vtáka, ktorého ešte nevideli, ale celú noc počuli.
"Tak teda ideme?" spýtala sa Dorota, keď sa obaja postavili.
Marek prikývol. "Dnes to bude výnimočné. Cítim to."
Ich kroky viedli cez hustejší les, kde korene vytvárali prekážky, no zároveň pôsobili ako pripomienka minulosti – toho, čo už prekonali. Slnko pomaly stúpalo, prepaľovalo hmlu a osvetľovalo cestu pred nimi ako bledá lucerna.
Dorota občas zastala a oprela sa o barlu. Noha bolela, ale stále to nebolo nič, čo by ju zastavilo. "Možno mi len chýbal mäkký vankúš," zažartovala.
Marek sa usmial. "Nabudúce ti spravím z palmových listov ortopedický matrac."
Keď prešli posledné kríky a vyšvihli sa cez malý svah, otvorila sa pred nimi veľká lúka. Bola to tá istá – čistička, ako ju nazvali predtým. Miesto, kde zrazu džungľa ustúpila a vznikol zvláštny kruh bez stromov, len s vysokou trávou, kvetmi a svetlom, ktoré sa tu akoby zdržalo dlhšie než inde.
Zastali na jej kraji.
"Pamätáš?" spýtala sa Dorota ticho.
"Pamätám. Hovorili sme, že je to najpokojnejšie miesto na ostrove."
"A podľa mapy..." začala a ukázala prstom pred seba, "...na jej konci by mal byť ten oltár."
Tentokrát však nezamierili po obvode, ako predtým. Zvolili si priamu cestu – naprieč lúkou. Tráva im siahala po stehná, občas sa ich dotkla rosa, inokedy niečo malé uletelo spod nôh – možno kobylka, možno len vietor. Dorota si všimla, že vietor tu fúkal inak. Jemnejšie. Ako by sa bál narušiť ticho.
Keď sa blížili ku koncu čistinky, narazili na hustú húštinu. Nie obyčajnú – bola to spleť lián, kríkov, stromov a konárov, taká husto prepletená, že takmer nebolo možné rozpoznať, kde začína a kde končí. A za ňou – v tieni, ťažko viditeľné – niečo kamenné.
Dorota zamrzla.
"Marek. Vidíš to?"
Marek sa zohol, prižmúril oči a prikývol. "Tam. Niečo vyčnieva. Kamenný oblúk, možno... stena. Ale nie prírodná."
Pomaly pristúpil k húštine a skúsil sa predrať. Liány boli tvrdé ako laná. Niektoré mali tŕne, iné sa ťahali do výšky, ako by chránili niečo posvätné.
"Skúsim to obísť zľava," zamrmlal a začal si raziť cestu. Dorota ho sledovala, ako sa snaží prerezať cez húštinu nožom, ešte z pilotovho vaku. Išiel pomaly, s námahou, ale aj odhodlaním.
"Je to ako pevnosť," povedal, keď sa vrátil po pár metroch. "Tadiaľto to dnes nedáme. Možno zajtra ráno. Potrebujeme oddych a plán."
Obzreli sa. Slnko už bolo nízko, farbilo vrcholky lístia do oranžova. Ticho sa zmenilo – už to nebolo to pokojné, ranné. Teraz znelo hlbšie. Hlbšie a záhadnejšie. Ako by čosi nevidené čakalo za tými liánami.
Rozložili tábor neďaleko, tam, kde končila tráva a začínal les.
Dorota sedela pri ohni a pozerala na húštinu. "Je to zvláštne," povedala. "Nie že by som sa bála... ale je to iné. Iné ticho."
Marek prikývol, s rukami natiahnutými nad ohňom. "Je to ako brána. Nie len fyzická... ale aj medzi svetmi. Medzi tým, čo poznáme... a tým, čo len tušíme."
"Možno to ani nie je oltár," zašepkala. "Možno je to niečo staršie. Silnejšie."
"Zajtra zistíme," povedal Marek a položil ruku na jej plece.
Chvíľu sedeli mlčky, počúvajúc zvuky noci – tlmený šuchot, slabé cvrlikanie, vzdialené zapraskanie vetvičky. Bolo to ticho, ktoré sa nedalo vysvetliť. A napriek tomu v ňom bolo čosi očakávajúce.
Dorota si ľahla na bok, opäť k Marekovmu stehnu, ako predchádzajúcu noc. No dnes zaspávala s očami otvorenými, upretými na liány, ktoré im zatiaľ nedovolili prejsť.
A Marek? Ten držal v ruke nôž a vedel, že zajtra sa niečo zmení. Nie len ich cesta. Ale možno aj oni sami.
Dnes však ešte boli len pútnici.
Zajtra – možno prieskumníci niečoho zabudnutého.
A v noci... ako by ten kamenný útvar dýchal. Alebo si ich pamätal.
- JK -