121. Oheň čo zostal
Ráno sa rozliezalo po ostrove pomaly, ako keby aj samo vedelo, že dnes nemá kam ponáhľať. Slnko sa ťahalo ponad horizont lenivo a vietor sa sotva odvážil pohnúť listami. Ticho bolo iné než po iné dni – bolo plné jemnosti, nie prázdnoty.
Dorota sedela pri ohni, v lone spletené lano z lian, ktoré už niekoľko dní zdokonaľovala. Barle mala opreté o kameň vedľa seba, no dnes ich takmer nepoužila. Nielen preto, že už vedela stáť pohodlne aj bez opory, ale preto, že dnes nemala potrebu nikam ísť.
Marek ležal opodiaľ, prikrytý palmovými listami a hlavou opretou mäkkým machom. Jeho pohyby boli pomalšie než zvyčajne. Tvár mal bledšiu, pery vysušené.
"Ako sa cítiš?" opýtala sa Dorota, keď zacítila, že ju pozoruje.
"Ako keby ma niekto zroloval do palmového listu a dal na oheň," odpovedal zachrípnutým hlasom a pokúsil sa usmiať. "Len nie som taký chutný ako krab."
Dorota sa zasmiala, ale tón jej hlasu ostal mäkký, opatrný.
"Možno by si bol chutný, keby si sa obalil kokosom. Ale nebudeme to zisťovať."
Marek sa usmial. Slabo, ale úprimne. Potom si pretrel čelo, kde sa perlil jemný pot.
"Je mi trochu horúco. A trochu zima zároveň. Vieš, taký ten pocit, keď nevieš, či sa ideš spotiť alebo roztriasť."
"Chcem ti priniesť vodu. Ale pod jednou podmienkou," povedala Dorota a už sa naťahovala po barliach.
"Nechcem žiadnu dohodu. Len vodu."
"Nie. Počúvaš ma?" povedala, tentoraz pevnejšie. "Ty dnes nebudeš nič plánovať. Žiadne stromy, žiadne výpravy, žiadne 'možno zajtra' ani 'už by som mal'. Dnes budeš ležať. A hotovo."
Marek zamrzol. Potom pomaly prikývol.
"Dobre. Znieš ako poručík v armáde."
Dorota sa postavila a odišla k mušľovej nádobe s vodou, z ktorej opatrne nabrala do menšej mušle a vrátila sa k nemu. Kľakla si, podala mu nápoj a potiahla si vlasy dozadu.
"Nie som poručík. Som niekto, kto ťa má rád. A nechce, aby si skolaboval kvôli nejakej hlúpej mape."
Marek sa napil. Voda bola chladná a uľavujúca. Položil mušľu nabok a zahľadel sa na ňu.
"Prepáč. Ja len… keď som včera videl tú mapu, ten kameň... cítil som sa ako keby nás niečo konečne začalo viesť. A bál som sa, že ak prestanem, stratíme ten smer."
Dorota sa posadila vedľa neho a oprela si dlaň o jeho hruď.
"Niečo ti poviem. Vieš, čo ma vedie? Nie kamene. Nie mapy. Ani smer vetra. Vieš čo to je?"
"Čo?"
"To, že ťa ráno vidím. Že si pri mne. Že sa usmievaš, aj keď ťa bolí hlava a celé telo máš ako po pretekoch v bahne. Tvoj dych ma vedie. Tvoje oči. Tvoja prítomnosť."
Marek zavrel oči. Jej hlas ho hladil, utišoval, prenikal doňho hlbšie než čokoľvek, čo dnes cítil.
"Vieš, čo mi robíš, keď hovoríš také veci?" zašepkal.
"Áno. Robím ti dobre. A robím to naschvál."
Zasmiali sa obaja.
Potom nastalo ticho. Nie ťažké, ale mäkké. Ako keď dvaja ľudia nemusia nič hovoriť, lebo všetko podstatné už povedali.
"Myslíš, že sme našli domov?" spýtal sa po chvíli Marek.
Dorota naňho pozrela.
"Myslíš tento ostrov?"
"Nie... skôr stav, keď sa ráno zobudíš, nie si v meste, nie si v posteli, ale vieš, že si tam, kde máš byť. Hoci to je na zemi. Bez stien. Bez budúcnosti."
Dorota si zahryzla do pery. Potom sa nahla a pobozkala ho na spánok.
"Áno. Myslím, že si ho práve pomenoval."
Marek sa zasmial a otočil hlavu k nej.
"A ty? Kde máš domov?"
Dorota sa zamyslela, pozrela na jeho ruku, ktorú držala.
"Momentálne? Tu. Pri tvojom zápästí. Počujem tam tvoj pulz. A ten mi hovorí viac než všetky svetlá miest dokopy."
Marek zavrel oči a usmial sa.
"Tak tu dnes ostaneme. Pri ohni. Pri pulze. A nikam nejdeme. Súhlasíš?"
Dorota prikývla.
"Dnes? Dnes nikam."
Oheň medzi nimi zapraskal. Jemne, akoby aj on súhlasil. Nad ich hlavami obloha zostávala čistá. Ale pod ňou – oheň, dotyk a dve srdcia, ktoré pochopili, že nie každý deň je na hľadanie. Niektoré sú len na to, aby si boli blízko.
A to bol ich dnešok.
- JK -