120. Mapa

Svetlo rána sa rodilo pomaly, no neomylne. Prvé lúče prenikli cez koruny stromov ako prsty starého boha, hladkajúce zem, ktorá doteraz mlčala. Všade bolo ticho – to zvláštne, ticho predtým, než sa prebudí zviera, vietor či človek.Marek sa pohol ako prvý. Vstal z palmových listov, ktoré s Dorotou zvečera natiahli do provizórneho lôžka. Nechcel ju prebudiť – spala pokojne, prikrytá, hlava opretá o kus dreva. Vzal si mušľu s vodou, opláchol si tvár a bez slova zamieril späť k miestu, kde včera objavil veľký kameň.Vzduch bol chladný, ale čistý, nasiaknutý vlhkosťou lesa. Marek kráčal bez hluku. Krok za krokom, až sa pred ním znovu objavil ten záhadný útvar. Kameň zapustený do zeme, s vyrytými čiarami, ktoré včera sotva načrtol. Dnes to dokončí. Dnes ho odhalí celý.Kľakol si, zobral zvyšok palmového listu a jemne ním odmetával lístie a prach. Rukami prehrabával okraje, uvoľňoval korene, ktoré sa okolo kamenného bloku rozrástli ako prsty času. Po chvíli zistil, že kameň pokračuje hlbšie, než čakal. Bol to nie obyčajný kus skaly, ale plocha – takmer tri metre široká, zarezávajúca sa do zeme ako zakopaná pamäť.Zrazu niečo zaškrípalo. Malý kameň sa uvoľnil a odkotúľal sa nabok. A pod ním – hladká, šedá plocha. Čistá. S novými čiarami.Marek na chvíľu prestal dýchať.Bola to mapa.Nie náhodné čiary, nie ornament. Skutočná, dôsledne vyrytá mapa. A on ju začal pomaly sledovať pohľadom.Našiel útes – ten istý, na ktorom každé ráno stávajú. Našiel pláž. Záliv. Jaskyňu, kde žijú. Zaznačené bolo aj ich jazierko, miesto, kde objavili krabov, a dokonca aj dutina so zbytkami sopečnej aktivity. Skala, na ktorej stáva aby videl okolie. Všetko tam bolo. Každý ich krok. Každé známe miesto.Marek si sadol, zatiaľ čo mu srdce bilo v krku. Skúsil si predstaviť, koľko úsilia muselo stáť niekoho, kto toto vytvoril. Zrazu si všimol niečo ďalšie. Tam, na opačnej strane ostrova, medzi symbolmi hustého lesa, bol vyrytý znak. Niečo ako kruh, lemovaný trojuholníkmi. Nad ním vertikálna čiara a špirála. Pripomínalo to oltár. Alebo obradné miesto.A nad všetkým – v pravom hornom rohu – línie, ktoré nesedeli k ich ostrovu. Tvar iný, väčší a jasne vyznačený. Ďalší ostrov?Marek sa postavil, znovu sa zadíval na obzor. Zo skaly to pred pár dňami nevidel. Len voda. Len modrá nekonečnosť.Ale teraz, keď poznal tvar toho druhého ostrova, zamyslel sa. Ak by bol len 10 alebo 20 kilometrov ďaleko, videl by ho?Zvážil zakrivenie horizontu, výšku skaly – sám si pamätal dokumentárne filmy, v ktorých sa riešili podobné výpočty. Vedel, že z výšky 20 metrov vidno horizont do vzdialenosti asi 16 kilometrov. Ak ten ostrov ešte nevideli, možno je vzdialený 20, 30 alebo dokonca 50 kilometrov.Nie je ďaleko. Ale nie je ani blízko."Marek?" ozvalo sa jemne za jeho chrbtom.Dorota kráčala pomaly, barle opreté o bok, v rukách držala dve mušle – jednu s vodou, druhú s kokosom a banánom, ktoré nazbierala včera večer. Podišla k nemu, sadla si, položila mu raňajky k nohám a uprene sa zahľadela na kameň."To je... ostrov?" spýtala sa ticho."Áno," zašepkal. "A aj niečo viac."Ukázal jej tvar ich pobrežia. Miesto, kde spali. Miesto, kde sa kúpali. Dokonca aj to, kde ju niesol po zlomení nohy. A potom – ticho ukázal prstom na malý vyrytý tvar neďaleko odtiaľ. Cudzí ostrov.Dorota stíchla. Oči jej blúdili po kameni ako po starej knihe. A potom ich uprela na symbol v lese – ten kruhový znak."Oltár?" spýtala sa."Možno," prikývol Marek. "Alebo niečo ešte horšie?"Nakoniec si obaja všimli, že pod mapou je ďalšia vrstva. Text. Vyryté znaky, niekoľko krátkych riadkov. Ale v jazyku, ktorý nepoznali. Písmo zvláštne, geometrické, no s istou vnútornou logikou. Ani jedno písmeno nevyzeralo ako latinka, azbuka či čínske znaky. Bolo to... niečo iné. Staré.Dorota položila dlaň na kameň a zavrela oči. Dýchala pomaly."Myslíš, že to tu je tisíce rokov?" zašepkala.Marek sa nadýchol."Neviem. Ale ten, kto to vyryl, poznal ostrov tak ako my. Možno ešte viac. Možno sem niekto prišiel... ako my. Alebo tu žil. Alebo...tu zomrel.""A ten druhý ostrov?" spýtala sa."Je to možnosť," povedal Marek. "Možno len deň plavby. Možno menej. Ale ak ho nevidíme zhora... môže byť vzdialený aj päťdesiat kilometrov. Je to risk."Dorota sa zachvela. Nie od strachu, ale od neznámeho vzrušenia. Predstavila si vor, ako sa kĺže po vlnách. Ako sa v diaľke vynorí nový tvar z oceánu. A čo potom? Ľudia? Civilizácia? Alebo ticho?"A ten oltár?" spýtala sa. "Čo ak to je niečo dôležité?"Marek sa oprel o kameň."Zajtra sa tam vyberiem. Skúsim to nájsť. Ale dnes... dnes sme zistili, že nie sme prví. A možno ani poslední."Zostali sedieť v tichu. S hlavami plnými otázok, s očami zarytými do starého kameňa, v ktorom ktosi zanechal podpis. Nie meno. Nie odkaz. Ale pamäť. A smer.Marek položil ruku na Dorotinu a zašepkal:"Niečo nás volá. Neviem, čo to je. Ale viem, že nemôžeme ostať len tu."Dorota prikývla. A v tom tichu, ktoré znova obklopilo ostrov, sa zdalo, že aj vietor ich počúva.Zajtra – Marek pôjde hľadať oltár.A možno tým začnú odkrývať nielen minulosť ostrova… ale aj pravdu o sebe samých.

- JK -