12. Ticho pred búrkou

Marek ležal na dne člna, s pohľadom upretým na tmavnúcu oblohu. Blesky osvetľovali vzdialený horizont a ich slabý záblesk občas na okamih ozdobil Dorotine unavené črty. Slnko už dávno zapadlo, no teplo sa stále držalo vo vzduchu, zmiešané s vlhkosťou a slaným pachom oceánu. Vietor naberal na sile, vlny sa zdvíhali a znova klesali, akoby ich chceli varovať pred tým, čo ich čaká. No Marek si teraz nebol istý, či má väčší strach z búrky, ktorá sa možno vyhne, alebo z vlastných myšlienok, ktoré ho prepadali zakaždým, keď zatvoril oči."Dorota," prehovoril ticho, jeho hlas sa ledva niesol ponad šumenie vody. "Myslíš, že nás ešte niekto hľadá? Myslíš, že doma... vôbec niekto verí, že sme ešte nažive?"Dorota sedela opretá o okraj člna, s rukami prekríženými na kolenách. Jej tvár, spálená slnkom, bola teraz zaliata slabým svetlom bleskov. Zdalo sa, že váha jeho otázky ju na okamih ochromila. Sklonila hlavu a zhlboka sa nadýchla, akoby potrebovala nájsť slová, ktoré by mali zmysel."Neviem, Marek," odpovedala napokon, jej hlas bol tichý, ale niesol v sebe niečo hlboké, takmer bolestivé. "Chcem veriť, že áno. Ale... každý deň, keď vidím, ako slnko zapadá a my sme stále len dve malé postavičky na tomto nekonečnom oceáne, ten pocit... ten pocit, že nás už možno nikto nehľadá, je silnejší."Marek sa posunul bližšie, jeho pohľad bol upretý na jej tvár. "A čo ak máš pravdu? Čo ak to už vzdali? Čo ak sme... stratení, Dorota? Skutočne stratení, nie len tu na vode, ale v hlavách tých, ktorí nás poznali?"Dorota k nemu otočila hlavu a v jej očiach sa zračil smútok, ktorý Marek okamžite rozpoznal, pretože ho cítil aj v sebe. "Marek, myslím, že to je to, čo ma desí najviac. Nie smrť, nie to, že zomrieme hladom alebo smädom. Ale tá predstava, že sme... zabudnutí. Že niekde tam doma... život pokračuje bez nás, akoby sme nikdy neboli."Marek sa na chvíľu odvrátil. Jej slová ho zasiahli hlboko, pretože aj on mal rovnaké obavy. "Vieš," začal pomaly, jeho hlas bol teraz vážnejší, akoby hovoril nielen k nej, ale aj k sebe, "keď som bol malý, vždy som mal pocit, že som pre všetkých neviditeľný. Že na mňa nikto nemyslí. Aj doma, aj v škole. Bol som len ten chlapec, čo bol ticho v kúte, čo sa vždy snažil byť dobrý, aby si ho všimli. A teraz... teraz sa cítim presne tak isto. Ako keby sme boli len nejaké šmuhy na oblohe, ktoré sa stratili a nikomu na tom nezáleží."Dorota sa natiahla a jemne mu položila ruku na rameno. "Nie si neviditeľný, Marek," povedala rozhodne, jej hlas znel pevne, ale zároveň láskavo. "Si tu. Si živý. A bez teba by som to už dávno vzdala. Možno na nás doma zabudli, možno nás prestali hľadať, ale ja nezabudnem. Si dôvod, prečo tu ešte som."Marek na chvíľu zatvoril oči, jej slová mu rezonovali v hlave. "Vieš, niekedy mám pocit, že som bol stvorený len na to, aby som sklamal. Keby som bol silnejší, keby som bol lepší, keby som ťa dokázal ochrániť... možno by sme už boli doma."Dorota si povzdychla a jej ruka na jeho ramene sa jemne zovrela. "Marek, prestaň. Nemôžeš si to dávať za vinu. Nemôžeš si myslieť, že je to tvoja chyba, že sme tu. Ak by sme sa teraz mali obviňovať za každé rozhodnutie, ktoré nás sem priviedlo, tak by sme sa zbláznili. Sme tu spolu. A ak mám zomrieť, tak s vedomím, že sme bojovali."Marek na chvíľu bojoval s vlastnými myšlienkami, potom na ňu pozrel. "Dorota, ty si silnejšia, než si myslíš. Aj keď si bola chorá, aj keď si takmer odišla... stále si tu. A ja neviem, ako to robíš."Dorota sa mierne usmiala, no v jej úsmeve bola aj trpkosť. "Vieš, prečo som stále tu? Pretože si ma nenechal. Pretože si ma chytil, keď som to potrebovala. Pretože, Marek, ak by som bola sama, asi by som to už vzdala. Ale nie som. Máme jeden druhého, a to je teraz všetko, na čom záleží."Marek prikývol, jeho pohľad sa obrátil späť na obzor. "A čo keď to nestačí? Čo keď bojovať už nestačí?"Dorota na chvíľu zaváhala, ale potom si sadla bližšie k nemu. "Možno to nestačí. Možno zajtra príde búrka a potopí nás. Možno o týždeň zomrieme od smädu alebo hladu. Ale Marek, to, že teraz sedíme tu, dýchame a rozprávame sa... to je dôkaz, že stále máme nádej. A kým dýchame, stále máme šancu niečo zmeniť."Marek sa k nej obrátil, jeho pohľad bol zrazu pevnejší. "Máš pravdu. Kým sme tu, stále je šanca. A Dorota... ja ťa nenechám. Nikdy."Dorota sa usmiala a oprela si hlavu o jeho rameno. "Nikdy ma nenechaj, Marek. Pretože ja teba nenechám."Obloha medzitým potemnela a blesky na horizonte sa zdali byť bližšie, no vietor sa trochu utíšil. Búrka ich možno nezasiahne, možno ich len obíde, ale v tomto okamihu to už nebolo dôležité. Boli tu – dvaja ľudia, ktorí sa navzájom udržiavali pri živote, a v tom nekonečnom oceáne to bolo viac než dosť.

- JK -