118. Pod nebom

Deň sa začal tichým teplom, ktoré sa láskavo vkrádalo do ich jaskyne.
Dorota sedela na vyhriatom kameni, barle opreté vedľa seba, nohu natiahnutú pred sebou, starostlivo obviazanú palmovými listami a mäkkým machom.
V rukách mala hŕbu lian a splietala ich do pevného lana. Prsty sa jej hýbali rytmicky, zatiaľ čo oči sledovali Mareka.
Marek sa práve pripravoval na malú výpravu – chystal sa vyjsť na vyhliadku na skale, aby sa rozhliadol po ostrove a po oceáne. Chcel vidieť, či neuvidí nejaké znamenie – loď, čokoľvek, čo by narušilo ich osamelý svet.
Prehodil si cez plecia ľahkú sieťku z palmových listov, naplnenú mušľami s vodou, a zastal pred Dorotou.
"Dáš na seba pozor?" spýtala sa, hlasom, v ktorom sa miešala starosť aj láska.
Marek sa usmial a kľakol si k nej.
"Na seba? Možno. Ale na teba určite," povedal a jemne jej prstami prešiel po línii líca.
Dorota sa zahihňala a chytila jeho ruku.
"Nezdržuj sa tam dlho. Budem na teba čakať... a splietam ti to najpevnejšie lano na svete."
Marek sa naklonil a krátko ju pobozkal na čelo.
"Budem rýchly ako blesk."
Keď sa stratil v džungli, Dorota pokračovala v práci.
Jej prsty boli zručné, pohybovali sa rytmicky, ale myšlienky neustále blúdili za Marekom.
Predstavovala si ho, ako stúpa k skale, ako sa brodí popri koreňoch a cez machom pokryté kamene. Videla v duchu jeho tvár – odhodlanú, sústredenú, nádhernú v tom tichu ostrova.
Vánok jej jemne hladil tvár a slnko sa šmýkalo po jej pleciach.
Práca ju upokojovala.
A predstava, že tam hore teraz stojí Marek, že sa dívajú obaja na ten istý oceán, aj keď z rôznych miest – to ju napĺňalo sladkou túžbou.
Marek šiel opatrne.
Znalosť cesty mu pomáhala – vedel, kde sú kamene klzké, kde treba prikrčiť hlavu pod nízkymi konármi.
Cestou hore sa často zastavoval, aby sa napil z mušle a nadýchol sa vône oceánu, ktorá sa niesla ponad stromy.
Keď konečne dorazil na vrchol skaly, rozprestrel pred sebou celý svoj a Dorotin svet.
Nekonečný oceán. Zelené pruhy ostrova. Biely piesok pláže.
A hoci nevidel žiadnu loď, necítil sklamanie.
Cítil len pokoj – lebo vedel, že tam dolu, pod týmto nebom, ho niekto čaká.
Sadol si na okraj skaly, oprel si lakte o kolená a zamyslene sledoval obzor.
Dorota zatiaľ splietla celé lano.
Oprela sa dozadu, zaprela sa dlaňami o vyhriaty kameň a nechala vietor, aby sa pohral s jej vlasmi.
Zatvorila oči.
Predstavovala si, ako Marek sedí na skale. Ako sa možno tiež usmieva, ako na ňu myslí.
Jej telo bolo uvoľnené, no zároveň plné podivného napätia – toho jemného elektrického šumu, ktorý cítiš, keď miluješ a túžiš.
Bez hanby si priznala, že po ňom túži. Po jeho dotykoch, po jeho pohľadoch, po jeho dychu na svojom krku.
Marek sa po chvíli postavil a vydal sa na zostup.
Cestou nazbieral niekoľko kvetov s veľkými, jasnými lupeňmi – také, aké Dorota milovala.
Kým sa predieral späť k jaskyni, srdce mu bilo rýchlejšie. Neponáhľal sa preto, že by sa bál – ponáhľal sa, pretože sa nemohol dočkať, kedy ju zase uvidí.
Keď sa objavil medzi stromami, Dorota sa usmiala – ten jej nesmelý, láskavý úsmev, ktorý mal preňho väčšiu hodnotu než celé bohatstvo sveta.
Marek sa k nej spustil na kolená, vytiahol kvety a položil ich do jej lona.
"Pre najkrajšiu ženu pod týmto nebom," povedal ticho.
Dorota sa rozosmiala a chytila ho za ruku. Jemne ho stiahla bližšie k sebe.
Ich pery sa stretli v pomalom, vrelom bozku, ktorý sa nedal uponáhľať.
Marek si oprel čelo o jej čelo a šepkal:
"Chýbala si mi. Aj keď som bol len pár metrov od teba."
Dorota mu prstami prehrabla vlasy a zamrmlala:
"Nikdy už nechoď príliš ďaleko."
Sedeli potom spolu, obklopení vôňou kvetov, šumom vetra a tichom, ktoré nebolo prázdne, ale plné ich spoločného dychu.
A keď slnko klesalo a obloha sa sfarbovala do teplých tónov oranžovej a ružovej, Marek oprel Dorotu o svoje telo, jemne ju hladil po chrbte a ona si oprela hlavu o jeho hruď.
V ich srdciach už nebol strach.
Len túžba zostať spolu – tu, kde sa nebo dotýka zeme a kde láska nevyžaduje slová.
- JK -