116. Hlbšie než čas

Marek už od rána vedel, že dnes nebude pokojný deň.
Nedokázal sa zbaviť myšlienky na kameň s vyrezaným symbolom, na tú tichú silu, čo pod ním spala. Celé telo mal nabité zvláštnou energiou – ako keď sa človek zobudí uprostred noci a cíti, že niečo čaká.
Dorota sedela neďaleko, opretá o veľký kmeň stromu, ktorý ich včera prijal. Barle mala položené vedľa seba, no dnes ich nepoužívala. Nohy držala pokrčené pri tele, hlavu mierne naklonenú nabok, na tvári ten jemný, pobavený úsmev, ktorým ho už stokrát podpichla.
"Tak, pán archeológ," ozvala sa, keď Marek opäť zaboril ruky do hliny, "našli ste už stratené kráľovstvo? Alebo aspoň starodávnu plechovku od kompótu?"
Marek sa len krátko zasmial, prehrabol sa hlbšie a vytiahol ďalšiu hrsť vlhkej zeme.
"Ak nájdem niečo, čo nie je len hlina, pozvem ťa na kráľovskú večeru," zamrmlal cez zuby.
Dorota si odfrkla a zatiaľ priložila na oheň, ktorý Marek predtým založil z vysušených vetiev a mäkkej trávy. Plamene boli nízke, ale stabilné, láskavo šľahali po bambusovom rošte, kde sa pomaly opekali kúsky krabov a rýb, ktoré vylovili z jazierka pri skale.
Vzduch bol nasýtený dymom a teplom. Vôňa lesa a ohňa sa miešala s niečím ťažším, ako keby sa samotná zem pod nimi rozohrievala.
Marek pokračoval. Kameň po kameni, vrstva po vrstve. Jeho prsty boli čoskoro celé od zeme, za nechtami mal hlinu, na čele kvapky potu. No niečo v ňom ho poháňalo ďalej.
Niečo tam bolo. Cítil to.
Dorota si medzičasom urobila pohodlie. Raz za čas mu čosi zavolala – povzbudenie, žart, inú poznámku o jeho "vedeckej kariére" – a Marek jej za každým odpovedal len tichým smiechom. Bol sústredený. Veľmi.
Zrazu to ucítil.
Pod dlaňou – čosi tvrdšie. Nie ako kameň. Nie bežný koreň. Bolo to... uhladené. Skoro ako hladký povrch.
Srdce sa mu rozbúšilo.
"Dorota!" zvolal a narovnal sa, zadychčaný. "Niečo tu je!"
Dorota sa postavila, zložila palicu ohňa a trochu sa potácajúc zamierila k nemu.
"Čo si vykopal? Poklad? Zakopaného šamana?" zaškerila sa.
Marek sa usmial, ale oči mu žiarili vážnosťou. Opatrne začal odhrabávať ďalšie vrstvy. Trvalo to niekoľko minút, ale nakoniec to uvideli.
Veľká kamenná doska. Väčšia než tá, ktorú našli predtým.
Na jej povrchu bolo niečo vyryté. Nie symbol. Nie obraz. Rovné línie. Krivky. Výrezy.
Vyzeralo to ako... mapa.
Obaja stíchli.
Dorota si kľakla, ignorujúc blato, ktoré sa jej lepilo na kolená, a opatrne prešla dlaňou po hladkom povrchu. Jemné vyvýšeniny a zárezy sa jej zarezávali do kože.
"Čo... čo to znamená?" zašepkala.
Marek nepovedal nič. Prehĺtal naprázdno. Pohľad mal zarytý do liniek, ktoré sa tiahli doskou – viedli od stredu, kde bol znova vyrytý kruh, do rôznych strán. Ako cesty. Ako tok rieky. Ako... labyrint.
Ale jeden uhol pohľadu všetko zmenil. Keď si Marek sadol na druhú stranu a pohliadol na mapu opačne, zrazu to dávalo väčší zmysel.
Niekoľko zárezov, niekoľko štrbín – všetko to mohlo byť náznak ostrova.
Ich ostrova.
"Dorota," šepol. "Toto... je náš ostrov."
Dorota sa zarazila.
"To nemôže byť," povedala, ale aj ona to videla. Tvar pobrežia, kopce, skalné výbežky, les – všetko to sedelo.
A na kraji lesa – tam, kde boli teraz oni – bol znova vyrytý kruh. Presne tam, kde stáli.
"To znamená..." začala Dorota a hlas sa jej zachvel, "že niekto tu žil. A nielen žil. Poznal tento ostrov. Mapoval ho. Pozoroval ho."
Marek prikývol. Ticho. Zrazu bol celý svet akosi ťažší. Ako keby s odhalením tej dosky na nich padla váha príbehu, ktorý bol starší než oni.
V tom tichu sa zdalo, že aj oheň sa rozprával iným jazykom. Že dym sa vinie pomalšie, ťažšie, nesúci v sebe niečo dávne.
Dorota sa zadívala na mapu, potom na Mareka.
"Myslíš, že ešte niečo nájdeme?" opýtala sa.
Marek prikývol. "Určite. Niečo tu je. A možno to stále čaká."
Pozreli sa na seba – oči rozochvené otázkami, nádejou aj strachom.
Dorota sa zhlboka nadýchla a usmiala sa, tentoraz inak.
"Tak teda... vitaj v našej minulosti, pán archeológ."
Slnko pomaly klesalo a tiene sa predlžovali. Zem pod nimi stále ukrývala tajomstvá – možno ďalšie kamene, ďalšie znaky, možno... niečo viac.
Keď sa večer zmenil v noc a hviezdy sa znova rozliali nad ostrovom ako drahokamy, v tichu bolo cítiť jedno.
Niečo sa prebudilo.
A kdesi hlboko, pod ich nohami, v spleti koreňov a zeme, v šepote kamenných stien, sa črtal nový príbeh.
Ale na odpovede – si budú musieť počkať.
- JK -