115. Korene

Svetlo bolo mäkké, jemné, a predsa plné. Dorota sa opäť prebudila prvá. Ležala na boku, tvár pritlačená k zemi, ktorá ešte niesla v sebe nočný chlad. Počula, ako vedľa nej Marek pokojne dýcha, a na krátky okamih sa nechala unášať len tým zvukom. Dýchal. Bol tam. To stačilo.
Nebol dôvod ponáhľať sa. Nebol dôvod niečo naprávať alebo plánovať. Len bytie. Len to, čo bolo teraz.
Dorota sa pomaly posadila. Prstami prehrabla mäkkú hlinu. Každý pohyb bol pomalý, akoby aj ona sama patrila medzi korene a kamene. Marek sa pohol o niečo neskôr. Rukami si pretrel oči a unavene sa posadil vedľa nej. Nehovorili. Nepotrebovali.
Nad ich hlavami sa rozprestierala modrá obloha, čistá a nekonečná, bez jediného náznaku pohybu. Dnes im už nebola cudzincom. Bola ich strechou. Ich jediným nebom.
Spolu, bez slov, sa vybrali späť smerom k jaskyni. Marek Dorote pomohol vstať, ale jej krok bol istejší než predtým. Barle držala len voľne, viac zo zvyku ako z potreby. Ako keby sila, ktorú včera načerpala zo zeme, v nej stále prúdila.
Cesta späť nebola priama. Nohy ich viedli tam, kde predtým nikdy nešli. Smerom k hustejšiemu lesu, kde sa stromy stáčali do nízkych oblúkov a pôda bola mäkká, pokrytá vrstvou spadaného lístia a starej kôry.
Dorota kráčala opatrne, ale s nečakanou odvahou. Prsty jej z času na čas skĺzli po kmeni stromu, po vlhkých machoch, po žilách života, ktoré boli staršie než všetky ich spomienky.
"Počúvaš to?" zašepkala, keď zastala pri zvláštne skrútenom strome.
Marek prikývol. Nepočul zvuk v bežnom zmysle. Bolo to skôr vnímanie – šum pod nohami, slabé pulzovanie života v koreňoch, ktoré sa tiahli v zemi ako neviditeľná sieť.
Pokračovali ďalej, hlbšie do lesnej katedrály, kde svetlo prechádzalo cez listy v jemných lúčoch. Každý lúč bol ako prameň vody, tichý a nevtieravý. Cítili, že sa dostávajú na miesto, kde človek nevládne, kde všetko má svoj vlastný, neporušený rytmus.
V malej priehlbine, kde sa stromy rozostúpili a vytvorili kruh, ich kroky ustali. Zem tam bola iná. Mäkkšia, tmavšia, takmer čierna. Ako keby v sebe ukrývala niečo vzácne. Dorota sa bez váhania zohla a rukami prehrabala povrch.
Pod tenkou vrstvou lístia našla koreň, hrubý ako jej predlaktie. Bol zvláštne pokrútený, akoby sa z neho formovalo niečo viac než len drevo. Pri pohľade naň mala pocit, že sa pozerá na niečo, čo bolo raz živé v inom svete. Nie rastlina. Nie zviera. Niečo medzi tým.
Marek kľakol vedľa nej. Spolu začali opatrne odkrývať ďalšie časti. Koreňový systém bol obrovský, tiahnuce sa štruktúry pripomínali prastarú sieť, ktorá kedysi držala celý les pohromade.
V strede kruhu, priamo medzi nimi, sa objavila dutina. Malý priestor, v ktorom zem akoby ustúpila, aby niečo ochránila. Dorota natiahla ruku, ale Marek ju zastavil jemným dotykom.
"Počkaj. Vnímaj to najprv," zašepkal.
Zatvorili oči. V tichu, ktoré ich obklopovalo, pocítili jemné chvenie. Nie pohyb. Nie vibrácie. Skôr pocit hlbokého pokoja, ktorý vyvieral zo samotného stredu tej dutiny.
Keď konečne otvorili oči, obaja vedeli, že to miesto nemajú porušiť. Nebolo to pre ich ruky. Bolo to pre ich srdcia.
Dorota si sadla vedľa dutiny a položila dlaň na pôdu. Nepotrebovala nič viac. Nepotrebovala objav. Stačilo vedomie, že niečo staré a múdre ich prijalo.
Marek urobil to isté. Položil ruku vedľa jej. Cítil teplo. Cítil pomalý, trpezlivý dych zeme. Cítil, že celý ich boj, všetok strach, všetka samota, sa rozpúšťajú v niečom väčšom.
Sedeli tam hodiny. Možno celý deň. Nepočítali čas. Len dýchali spolu s ostrovom.
Keď slnko začalo klesať, Dorota si oprela hlavu o Marekovo rameno. Jeho dlaň sa presunula na jej, ich prsty sa preplietli. Ticho medzi nimi nebolo prázdne. Bolo plné ich sŕdc, ich dychov, ich prijatia.
Dnes nič netvorili. Dnes nič nehľadali. Dnes len boli.
A niekde hlboko pod ich nohami, medzi koreňmi, v mäkkej hline, starý príbeh písal ich mená. Nie slovami. Nie vetami. Ale prítomnosťou.
Noc ich zastihla v tom istom objatí. Vietor zašumel v korunách stromov. Listy zašepkali niečo, čo nedokázali rozlúštiť, ale čo cítili v krvi.
Ostrov ich prijal. Zem ich držala.
- JK -