114. Kameň pod srdcom
Noc bola neobyčajne teplá. Vzduch sa ani nepohol, akoby celý ostrov zadržiaval dych. Dorota ležala na boku, prikrytá len tenkou vrstvou palmových listov. Jej telo sa nepohlo už hodiny, no oči sa otvorili bez únavy. Spánok neprišiel, ale ani ho nevolala. Nie dnes. Nie po tom, čo včera objavili.
Kameň s vyrezaným symbolom ju nepustil. Zavrel sa jej pod viečkami, pulzoval pod rebrami. Ako niečo staré, pravdivé. Nevedela to vysvetliť – ale odkedy ho odhalili, cítila pod sebou inú zem. Nie tvrdú, nie pustú. Ale živú. Takmer vedomú.
Marek spal vedľa, ruky zložené pod hlavou, tvár pokojná. Zakaždým, keď sa naňho pozrela, akoby sa jej v tele rozlial pokoj. Lenže dnes jej srdce bilo inak. Vstala potichu, pohla sa len na špičkách, opierajúc sa o barle. Oheň z večera ešte žil – pod uhlíkmi tlelo červené srdce, takmer neviditeľné, no prítomné. Dorota si nabrala do hrsti trochu popola, premiesila ho v dlaniach. Nechcela sa očistiť. Chcela sa pridať.
Vydala sa späť k miestu, kde odkryli kamenný kruh. Barle si odložila ďalej, pri strom. Pomalými pohybmi si kľakla k reliéfu. Prsty prešli po vyrezaných lúčoch, a hoci nebolo svetla, vedela, kde sú. Cítila ich. Jemné drážky pod bruškami prstov, rytmus, čo sa zdal známy.
Zavrela oči. A potom sa stalo niečo, čo nedokázala popísať. Nie sen. Nie vízia. Nie zvuk. Len prítomnosť.
Ako keď človek stojí na brehu mora, ale nevie, či je v ňom sám. Ticho, ktoré je plné. Hmla, ktorá nevidí, no vníma. V tom okamihu sa jej zdalo, že kameň pod ňou dýcha – pomaly, hlboko, s pokojom, ktorý sa dotýka len tých, ktorí prestali hľadať odpovede.
Nevedela, ako dlho tam bola. Čas sa nerozpadol, ale stal sa zbytočným. Keď otvorila oči, hviezdy boli ešte stále nad ňou. A pod ňou – to isté. Kameň. Kruh. Ticho.
Zrazu za sebou začula kroky. Neboli rýchle. Skôr váhavé. A predsa isté. Otočila hlavu. Marek tam stál, v ruke niesol mušľu s vodou a kúsok kokosového orecha. Nič nepovedal. Len si sadol vedľa nej.
Dorota mu venovala dlhý pohľad. Taký, ktorý nevyžaduje vysvetlenie. Taký, ktorému sa dalo len rozumieť.
"Nemohla som spať," povedala ticho.
Marek prikývol. "Ani ja. Cítil som... niečo. Ako keď ťa niečo volá, ale nepoznáš jazyk, v ktorom hovorí."
Obaja sa pozreli na kameň. Symbol v tme jemne žiaril. Nie ako svetlo. Skôr ako ozvena. Ako keby odrážal niečo z ich vnútra.
"Myslíš, že je to len kameň?" opýtala sa Dorota.
"Je to kus zeme," povedal pomaly. "Ale možno aj pamäť. Ostrova. Alebo niečoho, čo tu bolo pred ním. Nie niečoho, čo žilo ako my. Ale čo vedelo cítiť."
Dorota si položila ruku na srdce. Bolo pokojné. Kľudné. Ako keby sa niečo v nej zjednotilo s tým, čo sa nedá uchopiť.
"Dnes večer... nemám strach," zašepkala. "A prvýkrát – mi nevadí, že sa nič nehýbe. Že nič neletí. Že nič nehučí. Je to... správne."
Marek sa k nej naklonil a zľahka jej pobozkal spánok. Potom si ľahol vedľa nej, rovno na zem. Chrbátom na hlinu, dlane rozprestreté do strán. Ako by sa ponúkal niečomu, čo ho už dávno pozorovalo.
"Ak niečo počuješ," povedal, "nechaj to prísť. Nie cez uši. Ale cez pokožku."
Dorota sa usmiala. Ľahla si tiež. Telo jej zľahka pulzovalo, ako by sa v nej prebúdzal úplne nový rytmus.
Ležali tak spolu dlho. Bez snov. Bez slov. Bez otázok. A ostrov – alebo to, čo pod nimi žilo – ich držalo. Nie ako ruky. Skôr ako vedomie.
Keď sa zodvihlo prvé svetlo rána, neotvorili hneď oči. Najskôr sa len nadýchli. Pomaly. Hlbšie, než kedykoľvek predtým.
Zem pod nimi bola stále tam. A to im stačilo.
V ten deň už nepostavili ani jeden nový kus voru. Nepripravili jedlo, nepočítali zásoby. Iba chodili po ostrove – nie ako stroskotanci. Ale ako tí, čo niekam patria.
Nie kvôli záchrane. Nie kvôli návratu.
Ale kvôli príbehu, ktorý sa zapísal do kameňa ešte pred nimi.
A hoci obloha bola stále bez čiar, a vietor len opatrne hladil konáre stromov, v ich vnútri už nevládlo čakanie. Len tichý súhlas.
Tento ostrov – bol ich.
A pod nohami – bijúce srdce.
- JK -