113. Zem pod nohami
Deň sa začal zvláštne. Dorota vstala skôr než Marek. Nechala ho spať v tieni jaskyne a sama sa vydala, opierajúc sa o barle, smerom do lesa pri skalu odkiaľ im stekávala voda. Krok za krokom, pomaly, opatrne, ale s cieľom. Dnešok v nej prebudil túžbu cítiť zem – nie kamene, nie piesok, ale hlinu. Mäkkú, živú, skutočnú.
Nad hlavou opäť nič. Žiadna čiara. Žiadny zvuk. Len veľké ticho, ktoré už nebolo desivé, len prítomné. Ako keď sa človek pozrie do studne a vidí len vlastný odraz.
Dorota sa dostala na okraj lesa, kde sa tráva zdala zelenšia a vlhšia. Sadla si. Barle odložila bokom. Prsty zaborila do zeme. Bola mäkká, mierne studená, poddávala sa. Usmiala sa. Cítila sa zvláštne spätá s ostrovom – prvý raz ho nevnímala len ako pascu alebo väzenie. Dnes to bol len kus zeme, ktorý ju držal nad hladinou.
Zrazu si všimla niečo zvláštne. Pár metrov od nej – preliačenina v zemi. Nie veľká, nie hlboká. Len jemná nepravidelnosť, akoby niečo v noci pod ňou zmizlo. Dorota sa načiahla a začala prstami skúmať okraj. Zem sa pod nechtami drolila, bola kyprá, vlhká. A pod ňou – niečo tvrdé.
Marek sa zobudil o niečo neskôr. Hneď si všimol, že je sám. Nezľakol sa – skôr sa zamyslel. Dorota mala svoje chvíle, keď potrebovala byť sama. Ale nie s barlami. Nie po tom všetkom.
Zobral zvyšky včerajšej večere, naplnil mušľu vodou a vydal sa jej smerom. Po jej stopách v piesku. Nezanechala veľa, ale vedel, kam pôjde. Bola to ich najobľúbenejšia časť ostrova – miesto, kde raz plánovali postaviť malý prístrešok pre "záhradné dni", ako tomu Dorota hovorila.
Našiel ju kľačať pri jame. Vlasy mala spadnuté cez tvár, na čele kvapky potu. Ruky od zeme, špinavé až po lakte. Vyzerala... šťastne.
"Čo robíš?" spýtal sa opatrne a kľakol si vedľa nej.
"Počúvam zem," povedala a usmiala sa. "A niečo som našla."
Zvedavo sa pozrel. A naozaj – v hĺbke jamy sa črtala plochá kamenná doska, zarastená koreňmi. Marek si vzal ostrý kamienok a začal ich opatrne odstraňovať. Spolu, pomaly, s rešpektom, ako keby vyťahovali spomienku.
Keď odkryli celý povrch, zistili, že to nie je obyčajný kameň. Mal vyrezaný tvar – ako keby ho niekto opracoval. Uprostred bol kruh, okolo neho lúče. Nepripomínalo to nič, čo by patrilo ich svetu. Ale vyžarovalo to niečo... pokojné.
"Myslíš, že tu niekto kedysi žil?" spýtala sa ticho Dorota.
Marek pokrčil ramenami. "Možno. Alebo to vytvorila sama príroda. No vyzerá, že to čakalo práve na nás."
Dorota sa zasmiala. Zľahka, neisto, ale úprimne. "Tak trochu ako všetko na tomto ostrove."
Zostali sedieť pri kameni ešte dlho. Slnečné svetlo sa menilo, občas sa od povrchu odrazil jemný záblesk. Bolo to, ako keby ten kameň dýchal. Nie ako človek, ale ako niečo staré, tiché, ktoré vie, že čas nemá význam.
Popoludní sa rozhodli, že si na tomto mieste pripravia jedlo. Marek priniesol mušle a zopár listov, ktoré používali ako taniere. Dorota si zatiaľ očistila ruky a znova preskúmala reliéf – jemne, akoby si ho chcela zapamätať dotykom.
Jedli v tichu. Nebolo treba slov. Ostrov bol dnes iný – alebo boli iní oni? Obloha nad hlavami stále bez jediného mraku, no zem pod nimi – bohatá, hlboká, s tajomstvom. Prvý raz pochopili, že ostrov nie je len priestor. Je to príbeh. A oni sú jeho kapitola.
Keď sa večer blížil, Marek nakreslil do prachu vedľa kamennej dosky nový obraz – strom, pod ním dve postavy a medzi nimi kruh. Dorota sa naň pozrela a prikývla.
"Zajtra možno zase niečo nájdeme," povedala.
"A možno nie. Ale stále budeme tu. A zem pod nohami nás bude držať."
A tak, keď sa noc rozliala nad ostrovom ako atrament, obloha bola stále prázdna. No pod nimi – niečo dýchalo. História. Ticho. Zem.
A oni – prvýkrát – necítili len samotu. Cítili príslušnosť.
- JK -