11. Nekonečno

Oceán bol stále rovnaký – nekonečný, hlboký, desivo tichý, a zároveň neustále živý. Vlny sa prevaľovali jedna cez druhú, ich rytmus bol hypnotizujúci, no zároveň mal v sebe hrozbu, akoby dýchal a čakal. Horizont sa strácal v šedom závoji, kde sa obloha a voda spájali v jedno, a vietor prinášal so sebou jemné záchvevy chladu, ktorý nahrádzal nekonečné dni spaľujúceho slnka.Dorota sedela na dne člna, ruky prekrížené na kolenách, pohľad upretý na vlny, ktoré sa zdanlivo bezcieľne pohybovali. Telo sa jej už zotavilo – horúčka a dehydratácia, ktoré ju takmer pripravili o život, boli preč. Pár kvapiek vody, niekoľko kúskov rybieho mäsa a jej vlastná vôľa prežiť ju udržali nažive. No teraz, keď sa sama začala cítiť silnejšia, všetku svoju pozornosť venovala Marekovi.Marek ležal na opačnom konci člna, jeho telo stále vyčerpané, bledé, so stopami boja, ktorý ešte nebol vyhraný. Horúčka v ňom stále pretrvávala, no zdalo sa, že jej intenzita klesala. Hoci už neblúznil, jeho pohyby boli pomalé, ruky slabé, a keď otvoril oči, jeho pohľad bol matný, akoby nedokázal úplne vnímať svet okolo seba.Dorota sa naklonila k nemu, v rukách držala kúsok rybieho mäsa. "Marek," oslovila ho jemne, no jej hlas niesol nádych naliehavosti. "Musíš niečo zjesť. Bez toho nezvládneš ďalší deň."Marek na ňu na chvíľu pozrel, ale jeho pohľad bol prázdny, ako keby už nemal silu odpovedať. Nakoniec pokrútil hlavou a odvrátil zrak k vlnám. "Nemá to zmysel, Dorota," zamrmlal, jeho hlas bol taký tichý, že ho sotva počula. "Horúčka spáli všetko, čo zjem. Len tým plytváme. Zjedz to ty. Ty to potrebuješ viac."Dorota onemela, ale len na chvíľu. V hrudi pocítila prudké bodnutie, keď si uvedomila, že Marek sa vzdáva. Jeho hlas, jeho pohľad – všetko v ňom kričalo rezignáciou. Ten Marek, ktorý ju ešte pred pár dňami držal pri živote, ten, ktorý jej sľúbil, že sa nikdy nevzdajú, teraz sedel pred ňou a odmietal bojovať.Položila rybu na vedľa položený vak a pevne ho chytila za plece. "Ty to chceš vzdať?" spýtala sa ostro, jej hlas bol drsný od emócií. "Naozaj to chceš vzdať, Marek? Po všetkom, čím sme prešli? Po tom, čo si mi sľúbil?"Marek sa zamračil, ale neodpovedal. Dorotine oči sa zaliali slzami, ktoré však zadržiavala. Kľakla si bližšie k nemu, aby mu nedovolila uhnúť pohľadom. "Pamätáš si, čo si povedal, keď sme sa dostali na tento čln? Povedal si, že sa nikdy nevzdáme. Že budeme bojovať. Spolu, Marek! A teraz? Teraz ma tu necháš samotnú?"Marek zavrel oči, jeho tvár sa stiahla v zmesi hanby a vyčerpania. "Dorota…" začal, ale jej hlas ho prerušil."Nie! Nechcem počuť výhovorky!" zakričala, jej hlas sa lámavo odrážal od šumenia vĺn. "Ty si mi sľúbil, že ma ochrániš. Sľúbil si, že spolu prežijeme. Ak sa teraz vzdáš, Marek, ako mám ja pokračovať? Ako mám bojovať, keď to vzdávaš ty?"Jej slová boli ako údery. Marek cítil, ako mu rezonujú v mysli, zatiaľ čo jeho vlastný pocit zlyhania mu stláčal hruď. Po chvíli sa pomaly otočil a pozrel jej do očí. Videl v nich zmes bolesti, hnevu a odhodlania – odhodlania, ktoré ho zahanbilo.Dorota pokračovala, jej hlas bol teraz jemnejší, no stále plný emócií. "Marek, ty si bol ten, kto ma zachránil, keď som sa topila. Ty si ma držal pri živote, keď som mala horúčku. A teraz, keď potrebujem urobiť to isté pre teba, tak sa mi otočíš chrbtom? To nespravíš. Ja ťa nenechám."Marek sa zhlboka nadýchol, jeho pery sa zachveli, akoby chcel niečo povedať, no nakoniec namiesto slov siahol po kúsku ryby, ktorý mu podala. Pomaly ho vzal do rúk a začal jesť. Každé sústo bolo ťažké, ale preňho to bol dôkaz, že ešte môže bojovať."To je ono," povedala Dorota jemne a na jej tvári sa objavil slabý úsmev. "Po kúskoch, Marek. Budeme to robiť po kúskoch. Spolu."Marek sa na ňu pozrel, jeho pohľad bol teraz iný. Bol unavený, no v jeho očiach sa opäť objavila iskra. "Sľubujem, že sa nevzdám," zašepkal. "Nie, keď si ma prinútila si spomenúť, prečo na tom záleží."Dorota si sadla vedľa neho, hlavu si oprela o jeho rameno. Vietor sa znovu rozfúkal, vlny sa dvíhali, a v diaľke sa obloha ponorila do temnoty. Búrka bola blízko, no tento raz boli pripravení – nie len fyzicky, ale aj duševne. Každý výkrik, ktorý im oceán pripravil, premenili na dôkaz, že stále žijú. Hoci ich obklopovalo nekonečné nič, cítili, že to spolu zvládnu.

- JK -