109. Niečo čo neprichádza
Noc padla ako závoj, pomalý a ťažký, ktorý zakryl všetko známe a ponechal len to, čo horelo v srdci. Sedeli tam, Marek a Dorota, pod holým nebom, kde hviezdy viseli ako tiché prísľuby, ktoré nevedia, či splnia. Oheň medzi nimi už len tlel, dym sa lenivo dvíhal k oblohe, ktorá sa už dávno prestala meniť. Zostala čierna, rovnaká, nemenná. A pred nimi – horizont. Tá istá prázdna línia, ktorú hltali očami celé hodiny, dúfajúc, že niečo zmení ich ticho na odpoveď.
Dorota sa opierala o Mareka. Ruky mala prepletené okolo jeho pása, líce pritlačené na jeho hruď, kde počúvala tlkot srdca – ten jediný zvuk, ktorý ešte veril, že čakajú na niečo skutočné. Ich telá sa nehýbali, no vnútro oboch horelo. Každý výdych bol zmesou nádeje a sklamania, každý pohľad do tmy modlitbou bez slov.
"Myslíš, že nás vtedy videli?" spýtala sa, veľmi potichu, takmer len dychom.
Marek pohladil jej rameno, dlho, pomaly. "Možno áno. Ale možno si mysleli, že sú to len tiene. Možno z nás zostal len kúsok dymu v diaľke, ktorý nestihli pomenovať, kým odplávali."
Dorota stiahla oči, ale neplakala. Slzy už dávno stratili silu. Namiesto toho ju premáhala únava, hlboká, neskutočne tichá únava, ktorá však ešte nedovolila telu zaspať. Bola v nej posledná zvedavosť, posledný odpor voči tomu, aby pripustili, že dnešok je ďalší z tých, ktoré sa skončia ničím.
"Bože, ako dlho už čakáme..." zašepkala. "Mám pocit, že čas sa nám tu spomaľuje len preto, aby nás skúšal."
Marek sa na ňu pozrel, pobozkal ju na čelo a pritiahol si ju bližšie. Jeho hlas bol hlboký a pokojný, ale aj v ňom sa ozývalo napätie, ktoré už nevedelo, kde nájsť úľavu.
"Nech je to akokoľvek... neľutujem to. Ani jednu sekundu. Ani to, že sme strávili hodiny tým, že sme sa dívali do tmy, ktorá nám nič nevrátila. Pretože si pri mne. Pretože, keď mám tvoju ruku v mojej, dokážem vydržať aj ticho, ktoré bolí."
Dorota ho stisla silnejšie. Rukami, srdcom, celým svojím zvyškom síl. Jej hlas znel ako pieseň pred usnutím.
"Keby sme tu zostali navždy... tak to prežijeme. So smiechom. S bozkom každý večer. S vetrom vo vlasoch. So škrupinou kokosu ako šálkou na čaj..."
"A s barlami ako zbraňami proti divokej zveri," dodal Marek s úsmevom.
Zasmiala sa. Ticho, ale skutočne. A ten smiech im na chvíľu pripomenul, že stále sú tu. Dvaja. Stále dýchajú, stále snívajú, stále veria.
Čas plynul. Hoci sa zdalo, že noc sa už nikdy neskončí, že horizont je len obraz vyrezaný z tmy, Marek nespúšťal oči z diaľky. Každý tieň preveril pohľadom, každé mihnutie hviezdy si jeho myseľ na chvíľu pomýlila s nádejou.
Ale svetlo neprišlo.
"Je to márne?" spýtala sa Dorota po dlhom mlčaní.
"Nie," odvetil. "Lebo v tom márnom čakaní som našiel niečo, čo som nikdy nehľadal. Našiel som ticho, ktoré znie ako domov. Našiel som teba."
Zavrela oči. Potom si posunula hlavu vyššie, pobozkala ho na líce, potom na pery. A keď sa znova oprela o jeho hruď, šepkala: "Tak zostaňme spolu. V tomto tichu. Kým nepríde nový deň."
A nový deň skutočne prichádzal. Pomaly. Na východe sa nočná obloha začínala rozplývať do bledých odtieňov sivého prísľubu. Prvé svetlo ešte neosvetlilo tváre, ale už sa dalo tušiť. Chladný ranný vzduch sa jemne oprel o ich telá, ako keby aj príroda chcela povedať – skončilo sa ďalšie čakanie.
Dorota sa nadvihla a unavene si prehrabla vlasy. Jej oči boli červené od bdenia, ale stále krásne.
"Neprišlo to." povedala. Nie sklamane. Len fakticky.
Marek prikývol. "Nie. Ale my sme tu. A niečo sme si sľúbili. Že budeme pripravení."
Dorota sa oprela o barle. "Ale teraz..."
"...teraz pôjdeme spať," doplnil ju Marek. "Lebo aj hrdinovia si musia oddýchnuť. A cez deň aj tak nič neuvidíme."
Usmiala sa. S tým jemným, ospalým výrazom, ktorý mal v sebe pokoj aj zmierenie.
"Tak poď. Poďme spať. A keď sa zobudíme... možno bude nový záblesk. Alebo aspoň nový dôvod zasmiať sa."
Marek ju chytil za ruku. A spolu, pomaly, kráčali späť k jaskyni. Unavení. Ale nie zlomení.
Za nimi zostala noc, čo nič nepriniesla. Ale pred nimi bolo ráno. A oni boli stále spolu. To stačilo. Na teraz. Na všetko.
- JK -