106. Záblesky

Obloha bola takmer neprirodzene čistá, zrejme sa príroda rozhodla udeliť im odmenu za všetku tú bolesť. Vietor len letmo hladkal lístie, slnko pálilo do kameňov s obrovskou silou.
Marek stál pred jaskyňou, chvíľu sa díval na les, potom na útes, čo sa týčil nad ostrovom ako nemý svedok všetkého, čo prežili.
"Kam ideš?" ozvala sa Dorota, opretá o barle. Tvár jej lemovali pramene vlasov a na perách mala pokojný, takmer hravý výraz.
"Po niečo, čo už nechcem mať nad hlavou," povedal a kývol smerom na skalu. "Po to lano."
Dorota prikývla, ale ešte predtým, než stihol odísť, poznamenala: "Hej, a nezabudni ho skontrolovať, či je stále pevné. Keby náhodou chceme vešať kokosáky."
Marek sa zasmial a vydal sa na cestu. Kríky ho škrabali po nohách, ale v jeho kroku bola nová energia. Cesta bola známa, no jeho cieľ bol iný. Oslobodený.
Na vyhliadkovej skale bolo ticho. Závan vetra priniesol vôňu oceánu. Lano viselo tam, kde ho nechal – pevne uviazané, pripravené slúžiť najtemnejšiemu plánu, ktorý však už nepotreboval. Pristúpil k nemu, pohladil ho dlaňou, ako keby sa lúčil s dávnou verziou seba samého. A potom ho začal rozväzovať. Trvalo to dlhšie, než by malo. Nie kvôli uzlom, ale kvôli tomu, čo všetko to lano symbolizovalo.
Keď sa vrátil, lano prevesené cez plece, Dorota sedela s jedným kolenom pri hrudi, žujúc niečo, čo mohlo byť list alebo časť sušeného kokosu.
"Tak čo?" usmiala sa. "Stále je pevné? A zo zvyku ťa skoro obesilo?"
"Držalo až príliš dobre," odpovedal, sadol si vedľa nej a položil lano medzi nich. "Ale teraz bude držať niečo iné. Možno vor. Alebo tvoje barle, keď sa rozhodnú protestovať."
Dorota sa natiahla a pohladila lano končekmi prstov. "Je zvláštne, koľko pocitov môže niesť obyčajný kus špagátu. Asi si ho raz vystavím v ostrovnom múzeu."
"Vedľa kokosovej škrupiny, z ktorej si raz skoro urobila čiapku?"
"To bola miska. Len som si ju omylom dala na hlavu. Každý máme slabšie chvíľky."
Chvíľu sedeli v tichu, počúvajúc, ako sa vietor hrá s lístím a ich dych sa zľahka mieša s rytmom prírody.
Dorota si zrazu povzdychla. "Vieš, rozmýšľala som. Keď mi tá noha úplne zrastie – čo, ak rátam správne, bude tak za šesť týždňov, čo potom?"
Marek nadvihol obočie. "Potom? Môžeš si dať do poriadku tú tvoju slávnu záhradku!"
Marek sa uškrnul a pokračoval. " Ja medzi tým postavím dom. Z palmového dreva, s výhľadom na oceán. A krbom. A poličkami, kde si môžeš odložiť svoje botanické pokusy."
"Nezabudni na kuchyňu. S pracovnou doskou z mušlí. A bambusovým mixérom."
"To bude zložitejšie, ale okej, dohodneme sa. A keď sa tu náhodou objavia ľudia, urobíme z toho Airbnb."
"A napíšeme si falošné recenzie: 'Pobyt bol super, len varan bol trochu hlučný a kokos padal o polnoci priamo na hlavu.'"
Obaja sa rozosmiali. Bolo v tom niečo uvoľnené, niečo, čo nepochádzalo zo strachu, ale z radosti, že ešte dokážu snívať.
Slnko pomaly klesalo. Sadli si k ohňu, ktorý Marek znovu rozfúkal. Plamene tancovali a vytvárali okolo nich pohyblivý kruh bezpečia. Rozprávali sa o všetkom a o ničom – či ešte majú dostatok listov na strechu, či bude kokos dozretý už o týždeň, a či by kokosový vývar nemal byť zaradený ako piaty základný element.
A potom sa to stalo.
Medzi horizontom a oceánom – zablyslo sa. Rýchlo, krátko, ale zreteľne.
Dorota zmeravela. "Marek?"
Marek sa otočil. Jeho oči zbadali ten istý jav – záblesk. Slabý, ale jasný. Nie prirodzený.
Obaja zmlkli. Zvuk vetra, šum listov, praskanie ohňa – všetko akoby utíchlo.
"Vidíš to?" šepkala Dorota.
Marek prikývol.
Ďalší záblesk. A potom nič. Len ticho, ako napnutý luk, pripravený vystreliť.
Dorota sa naklonila bližšie, jej dlaň sa dotkla Marekovej.
"To bolo... svetlo, však? Nie odraz, nie blesk..."
"Niečo... alebo niekto... nás možno zbadal," zašepkal Marek, takmer bez dychu.
A potom už nič. Len plameň, čo sa zrkadlil v ich očiach.
A v diaľke – ticho, ktoré sa mohlo stať začiatkom všetkého. Alebo koncom.