104. Znovuzrodenie

Vzduch bol teplý a jazierko nad jaskyňou dýchalo pokojom. Voda sa jemne vlnila, keď na ňu dopadali poryvy vánku, a odrážala zlatisté svetlo neskorého popoludnia. Všetko okolo bolo tiché – len vzdialený zvuk vĺn a jemné šumenie listov narúšali to takmer posvätné ticho.

Dorota sedela na plochom kameni pri okraji jazierka na útese. Vlasy mala zopnuté do voľného uzla, no niekoľko prameňov jej ušlo a ležérne jej splývalo po krku. Rukami sa zaprela za seba a dívala sa do vody, do vlastného odrazu, akoby sa v ňom pokúšala nájsť niečo viac než len obraz.
"Cítim sa špinavá," prehovorila ticho. Jej hlas znel úprimne, bez hanby, len ako prostý fakt. "Nie iba kvôli chorobe... aj z toho všetkého, čo sme prežili. Ako keby na mne zostalo niečo z tých ťažkých dní."
Marek, ktorý si opodiaľ ukladal vetvy a kokosové škrupiny, sa otočil. Počul v jej hlase niečo krehké. Nie slabosť – ale túžbu po očiste, po návrate k sebe.
"Chceš, aby som ti pomohol?" spýtal sa opatrne.
Dorota sa na neho pozrela. V očiach mala jemný záblesk zraniteľnosti, ale aj dôveru. Pomaly prikývla. "Áno."
Nepotreboval viac. Pomaly prišiel k nej, kľakol si na okraj vody a naplnil škrupinu čistou, chladivou tekutinou. Potom si sadol oproti nej. "Začneme odhora," povedal ticho a natiahol ruku k jej vlasom. Dorota sa mu bez slova otočila chrbtom a odhalila krk. Marek jej jemne polial temeno, voda sa rozbehla po prameňoch ako strieborné nite a skĺzla jej po šiji. Cítila, ako jej drobné kvapky stekajú po chrbtici. Zachvela sa – nie od chladu, ale od blízkosti.
Vzal jeden z kúskov látky, ktorý predtým vypral, a jemne jej ním prešiel po pleciach. Pohyby boli pomalé, sústredené. Netrvalo dlho a jej plecia i krk boli obmyté čistotou, no aj niečím nežným – akoby každý dotyk niesol viac než len starostlivosť.
"Máš husiu kožu," zašepkal s úsmevom, keď si všimol, ako sa jej pokožka chveje.
"To nie je len vodou," odvetila a otočila sa mierne k nemu. Ich oči sa stretli. V tom pohľade bolo všetko – všetky boje, všetky slzy, aj všetka neha, ktorú si doteraz navzájom nedovolili tak otvorene cítiť.
"Chceš pokračovať?" spýtal sa opäť, s úctou.
Dorota prikývla. Pomalým pohybom si stiahla látku z ramien, až kým jej nezostala len tenká spodná vrstva. Jej pokožka bola slnkom pobozkaná, jemne lesklá od vody, a dýchala dôverou.
Marek nepovedal nič. Len znova namočil látku, pridal kvapku kokosovej vody a jemne jej začal umývať ruky – najprv pravú, potom ľavú. Každý prst, každý záhyb. Potom sa presunul k ramenám, opatrne, s pokorou. Ako keby si uvedomoval, že sa dotýka niečoho posvätného.
Dorota mala zatvorené oči. Dýchala pomaly. Cítila, ako sa jej telo uvoľňuje, ako z neho pomaly opadáva všetko napätie, špina bolesti, choroby, strachu. Bolo to, akoby ju jeho dotyky znovuzrodzovali. Ako keby jej vracal samu seba.
Keď sa dostal k jej chrbtu, nezastavil sa. Položil si ruku na jej lopatku, a potom druhú na bok. Opieral sa o ňu len ľahko, no jej telo sa k nemu naklonilo, akoby to samo chcelo.
"Voda je liečivá," zašepkal, "ale tvoje telo už vie, ako sa uzdravuje. Ja len pomáham."
Jej dych sa prehĺbil. Otočila sa k nemu čelom. Teraz už medzi nimi nebolo nič, len tie tenké vrstvy látky a všetko to, čo si doteraz nedovolili povedať.
"Ďakujem ti," povedala potichu. "Za všetko. Ale hlavne za to, že si ma nikdy nevidel ako bremeno."
"Nikdy si nebola bremeno," odvetil a jeho hlas stíchol. "Si... dôvod."
A potom sa k nej naklonil. Ich pery sa stretli pomaly, ako voda, ktorá sa vlieva do vody. Žiadna prudkosť, len nekonečná jemnosť. Bozk, v ktorom bolo čosi čisté, nevinné, ale aj zmyselné – ako keby sa ich duše dotkli a usmiali sa jedna na druhú.
Keď sa od seba odtiahli, Dorota si oprela čelo o jeho.
"Zmyli sme zo mňa všetko, čo ma bolelo," povedala ticho.
"A teraz môžeme začať znova," dodal Marek.
Znovu naplnil škrupinu vodou, no tentoraz ju položil bokom. Už nemusel pokračovať. Teraz boli čistí. A nie len navonok.
Sedeli tam spolu, telami blízko, dušami ešte bližšie, a nad nimi vietor hladil listy. V jazierku sa zrkadlili ich siluety – nie dvoch zlomených ľudí, ale dvoch, čo sa práve znovuzrodili. Spolu.
- JK -