101. Keď vietor nesie spomienky
Slnečné lúče sa pohrávali so stenami jaskyne ako zlaté prsty, ktoré hladkali každý kameň, každý záhyb života. Marek sedel na zemi, opretý chrbtom o stenu, a triedil vetvičky na nové podpaľovanie. Dorota ležala neďaleko, pod palmovými listami a starou košeľou, čo im teraz slúžila ako vankúš. Na lícach jej konečne hrala farba.
"Vieš, čo mi dnes ráno napadlo?" začala ticho, keď sa jej pohľad zastavil na kúsku oblohy, ktorý videla cez otvor jaskyne.
Marek zdvihol zrak. "Že som ti zabudol pripraviť raňajky do postele?"
Dorota sa zasmiala. Bol to ten smiech, ktorý v posledných dňoch tak veľmi chýbal – jasný, uvoľnený.
"Nie, ale aj to si môžeš zapísať do budúcnosti," žmurkla. "Napadlo mi, že sme tu už takmer 4 mesiace. Vieš to? 4 mesiace! A ešte stále mám len jedného suseda."
"No, myslím, že výmena susedov tu nefunguje. Zmluva bola na neurčito," odpovedal Marek so smiechom.
Dorota sa znovu oprela, no tentoraz rukami hladila vlákna listov. Jej noha bola ešte stále nepoužiteľná, ale už nevyzerala ako cudzí predmet. Už patrila k nej.
"A stále sa dokážeš smiať na mojich hlúpych poznámkach," povedala potichu.
Marek si prisadol k nej, nie príliš blízko, aby ju neunavil, ale dosť na to, aby cítila jeho prítomnosť.
"Nie, nie, Dorotka. Ja sa smejem preto, lebo tvoje poznámky sú ako pramene na tejto pustatine. Nečakané. A osviežujúce."
Zahľadela sa mu do očí. V jej pohľade sa zrkadlila vďačnosť. "Marek... pamätáš si prvý deň? Ako sme sa hádali, kto je väčší idiot?"
Marek prikývol, pousmial sa. "Myslím, že som ten titul aj vyhral, keď som si myslel, že kokos sa dá otvoriť o hlavu."
"A ja som ti povedala, že nemáš srdce. A ty si mi povedal, že kričím ako čajka v búrke," dodala.
"No... asi sme obaja mali trochu pravdu," zasmial sa. "Ale vieš čo? Myslím, že práve tie naše boje... boli dôležité. Lebo len vtedy sme boli naozaj úprimní. Od začiatku."
Dorota prikývla, pohľad jej znežnel. "Boli sme dvaja cudzí ľudia, ktorí si mysleli, že keď prežijú, bude to len o sile. Ale ono to bolo o niečom inom."
"O čom?" spýtal sa Marek.
"O láske. O dôvere. O tom, že niekedy potrebuješ niekoho, kto ťa bude niesť, aj keď ty sám by si sa najradšej vzdal."
Marek neodpovedal hneď. Len sa díval na jej tvár, na tie oči, ktoré prešli horúčkou, strachom, smrťou. A predsa žiarili ako v prvý deň.
"Vieš..." začal potichu, "ja si ten deň pamätám ako fotku. Ako si ležala na zemi, po páde toho stromu. A keď som ťa niesol, myslel som si, že to nedokážem. Ale zároveň... že nemôžem prestať. Že ťa prosto musím niesť. Kamkoľvek. A kedykoľvek."
Dorota natiahla ruku. Jemne sa dotkla jeho dlane.
Zrazu zavládlo ticho. Nie trápne. Nie bolestivé. Len také, čo prichádza, keď už slová nie sú potrebné. Vietor sa pohrával s listami, slnko vytváralo tiene v tvare srdca na stene jaskyne. A ich dychy boli zosúladené. Takmer ako melódia.
Dorota si oprela hlavu o jeho rameno. Pomaly, unavene, ale s istotou.
"Vieš, čo by som urobila, keby sme teraz boli v civilizácii?" spýtala sa ticho.
"Hm?"
"Zobrala by som ťa na najvyššiu budovu v meste. A tam by som ti pošepla do ucha, že ťa ľúbim. Len tak. Bez dôvodu. Len preto, že si."
Marek sa jemne pousmial. Pohladil ju po vlasoch.
"A vieš, čo by som ja spravil?"
"Čo?" zašepkala.
"Zobral by som ťa za ruku a povedal, že sa už nikdy nevrátime dolu. Že z toho vrcholu zostúpime len vtedy, keď si budeme istí, že už sme si povedali všetko."
Dorota sa zasmiala. Slabým, ale šťastným smiechom.
Slnko sa pomaly schovávalo za horizont. Jaskyňa sa ponárala do tieňa. Ticho sa vrátilo. Ale tentoraz prinášalo pokoj.
Dorota pozrela na Mareka. Tvár mala pokojne unavenú, oči už napoly zatvorené....
- JK -