100. Záblesky života

Ráno prišlo tak, ako prichádzajú zázraky – nie s fanfárami, ale potichu. Ako keď sa niečo po dlhom čase rozhodne vrátiť. Svetlo vniklo do jaskyne ako nesmelý hosť, len opatrne pohladilo steny a potom sa dotklo jej tváre.
Dorota sa ešte nehýbala. Jej dych bol tichý, ale neklamal – dýchala. Dýchanie, ktoré pred pár dňami znelo ako boj, teraz znelo ako návrat. Každý jej nádych bol ako ozvena nádeje. Nie silnej, nie sebavedomej. Ale vytrvalej.
Marek sedel neďaleko, chrbtom opretý o skalu, vlasy strapaté, oči unavené. V rukách držal mušľu s vodou a ďalšiu s teplým vývarom. Pozeral na ňu. Každých pár sekúnd. Pozeral, ako keby sa bál, že ak sa na chvíľu otočí, stratí ju.
No ona bola tam.
V duchu si stále opakoval tie slová z predchádzajúceho rána – "ľúbim ťa". To tiché priznanie, ktoré prerušilo dni strachu a noci hrôzy. Slová, ktoré nezneli ako klišé, ale ako život sám. Boli jej prítomnosťou. Jej vedomím. Jej dôkazom, že sa nevzdala.
Zrazu sa jej ruka pohla. Jemne. Len konček prsta sa dotkol látky pod ňou, akoby testovala svet, či je naozaj späť. Marek sa okamžite naklonil.
"Dorota?" zašepkal. Hlas mal nežný ako prvý sneh.
Oči otvorila pomaly. Boli skalené, suché, ale živé. Pozrela naňho. Nepovedala nič, len sa dívala. A v tom pohľade bolo všetko. Únava. Strach. Láska. Pochopenie. A niečo tiché – prijatie toho, čo prežila. Aj toho, čo ešte príde.
Marek sa usmial. Po dlhom čase skutočne. Nie len naoko, nie len preto, aby ju upokojil. Tento úsmev šiel zvnútra, z hĺbky jeho zničeného, ale nezlomeného srdca.
"Ahoj," povedal len tak. Jemne, ako keby vítal hosťa, ktorý sa dlho nevracal domov.
Dorota mu úsmev neopätovala. Tvár mala slabú, svaly unavené, ale oči... tie hovorili dosť. Boli otvorené. A to stačilo.
Pomohol jej sadnúť si. Podoprel jej chrbát, podsunul kokosovú nádobu k ústam. Po chvíli prehltla niekoľko dúškov. Nie s ľahkosťou, ale s vôľou. A to stačilo. Každý pohyb, každé prehltnutie, každé mrknutie očí – bolo to, ako keby sa k nemu vracala po kúskoch. Po malých kockách skladačky, ktoré trpezlivo ukladal späť.
"Myslím, že si o pár dní začneš pýtať obedový lístok," šepol s jemným úsmevom, keď jej podal mušľu s trochou vývaru. Z nej sa ozvalo len zachrčanie, ktoré pripomínalo pokus o smiech.
"To bol pokus o vtip, že?" zašepkala Dorota, hlasom ako vietor cez starý záves.
"Bol. A celkom dobrý, nie?"
"Na stupnici od jedna do 'chcem utiecť z ostrova'... asi štyri," zachrapčala.
Marek sa oprel čelom o jej čelo a zasmial sa. Bol to tichý smiech, ale plný úľavy. Telo mal unavené, hlava ťažká, ale srdce – srdce mu bilo ako zvon. Zrazu mu to všetko pripadalo skutočné. Ona bola späť. A hoci nevládala rozprávať dlhšie než dve slová za sebou, a hoci jej každý pohyb trval večnosť – žila.
A keď niekto žije, je možné všetko.
Dorota zavrela oči. Znovu ju premohol spánok. Ale teraz to nebol spánok bezvedomia. Teraz to bol spánok uzdravenia. Spánok, ktorý nasáva silu ako strom vodu po dlhom suchu.
Marek ju prikryl, sadol si vedľa nej a len sa díval. Dlho. Do tváre, ktorú už poznal naspamäť, ale ktorá sa mu teraz zdala nová. Obnovená. Ako keď sa niekto vynorí spod hladiny a prvýkrát sa nadýchne.
Slnko sa posúvalo po oblohe. Teplo prenikalo cez otvor v stene jaskyne, hladilo ich tváre. Marek občas vyšiel von, priniesol vodu, pripravil niečo malé na jedlo. Ale väčšinu dňa sedel vedľa nej. Nechcel premeškať ani jednu chvíľu, kedy otvorí oči.
Podvečer sa Dorota zobudila znovu. Sama. Bez volania. Pozerala sa naňho, keď sa vrátil z vonkajšej strany jaskyne s čerstvými listami.
"Si tu stále," zašepkala.
"A budem. Dnes... aj zajtra. Aj potom," povedal.
Nepovedala nič. Len sa na neho dívala. A ten pohľad ho opäť zasiahol. Nie preto, žeby bol silný. Ale preto, že bol jemný. Zmysluplný. V tom pohľade bolo poznanie. Odpoveď. A sľub.
Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru a tiene sa dĺžili, Marek opäť založil oheň. Praskanie dreva sa nieslo jaskyňou ako ozvena života. Nečakal, že Dorota niečo zje. Ale dúfal, že vôňa teplej polievky ju upokojí.
Sadol si k nej, vzal jej ruku do svojej a jemne ju hladkal palcom.
"Dnes si hrdinka," povedal ticho. "Zvládla si to. Zase si tu. S týmto ostrovom. S týmto tichom. So mnou."
Noc sa vkrádala pomaly. Nebola to tá temná noc, čo prinášala strach. Bola iná. Bola ako zamatový záves, čo prikrýva deň, ale nezatvára ho. Bola jemná. Pokojná.
Marek sa uložil vedľa nej. Dorota dýchala ticho, ale pravidelne. Zovrel jej ruku, tentoraz slabšie, než inokedy. Už to nebola snaha udržať ju. Bolo to gesto – spomienka. Spojenie.
A keď zhasol oheň do žiary uhlíkov a vonku sa rozžiarili hviezdy, v jaskyni zostal len dych. Dych dvoch ľudí. A tiché záblesky života, čo sa pomaly vracal späť.
Končila sa ďalšia noc. A tentoraz bola iná.
Tentoraz bola začiatkom.
- JK -